Flapping of the wings

Burned to ash

"Xaden! Doriti, Xaden!" zajačala za mnou Mirya a bežala za mnou po chodbe, "kam to ideš?!"

Ignoroval som ju a ďalej šprintoval po chodbe do mojich komnát, kde už čakal Kenjy s Rylom. Ryl bol sotva pri vedomí, jeho krídlo pozašívané aspoň dvojmetrovou niťou, jeho oblečenie stále od krvi a bolo mi jasné, že bol pod dobrou dávkou sedatív a práškov od bolesti.

"Okamžite mi povedz, kam ju vzali!" zavrčal som a schmatol ho za hrdlo, aby som ho vytiahol na nohy.
Ryl sa zatackal, jeho pleť mŕtvolne biela od straty toľkej krvi, keďže krídla boli veľmi tenké a často vystavované zime, pretože sme si na ne nedávali návleky, prúdilo tam obrovské množstvo krvi. Rylova rana mohla byť fatálna.

"Neviem," zamrmlal a mrkol, každým okom v inú chvíľu. Zavrčal som a sotil ho späť na kreslo, načo Mirya aj Kenjy nervózne zhíkli.

"Vypadni. Choď do svojej izby, ty sopliak!" zavrčal som a keď ho Kenjy odviedol von z mojich komnát, zabuchol som za nimi dvere.

"Prečo sme tu? Musíme ju ísť hľadať, musíme-"
"Drž hubu, dobre?" fľochol som na Miryu a prešiel ku skrinke s alkoholom.

"To nemyslíš vážne! Ty ideš piť?! Teraz?! Keď tvoju družku uniesli rebeli a pravdepodobne sa ju chystajú vypytvať?!" zajačala naštvane, ale nevšímal som si ju a otvoril tú skriňu aj tak.

Zhodil som na zem všetok alkohol a vybral z nej zadnú stenu, ktorá schovávala malý, zaprášený otvor. Bola v nej len jedna jediná vec - dýka, ktorou som prebodol Lysandru.

"To je... prečo ju stále máš?" opýtala sa zmätene, až kým som sa neotočil späť k nej a ona si neprehliadla dýku pozorne, "krv. To je jej krv..."

Prikývol som. Bolo ľahké nájsť svojho druha alebo družku, stačilo na to len krv oboch z páru. Keď sa ich krv zmieša, ich draci ich povedú k sebe ako magnet.

"Prečo myslíš, že som ju vtedy prebodával? Aby si mysleli, že ju nemám rád? Vedel som, že by sa ju aj tak snažili zabiť," zamrmlal som a prerezal si dýkou dlaň.

Celé telo mi zaliala horúčava, krv sa mi snáď premenila na lávu a hlavou mi preblesla bolesť, akú som nikdy nezažil. Oblečenie mi začalo pomaly horieť, iskry z neho sa rozleteli po celej izbe a Kenjy odo mňa rýchlo odskočil.

"Ehh... Xaden?" zamračil sa a keď som sa rozbehol po chodbe, cupital za mnou, "Xaden! Preboha, kam zasa bežíš?! Počkaj!"

Keď som sa konečne dostal von, telo sa mi začalo meniť. Nohy aj ruky sa mi zväčšili, zuby sa predĺžili na tesáky, ktoré sa nezmestili do mojich úst, z kože mi začali vyrastať čierne, ostré šupiny a o pár sekúnd som všetko videl zo známeho pohľadu v mojej dračej podobe.

Len málo Drakov sa dokázalo premeniť a už vôbec nikto na draka mojej veľkosti.
Kenjy zaujato zapískal a uškrnul sa.
"Už som aj zabudol, aký si veľký. Tvoja družka teda je ale šťastná žena!" uchechtol sa, načo sa z mojej papule len zadymilo a vyhrnul som hornú peru z tvrdej kože, aby som mu ukázal dlhé tesáky.

"Idem s tebou, kamoš, ale nebudem ti stíhať. Takže mi pekne spusti krídlo, Rapunzel, budem letieť prvou triedou."

***

"Preberieme to ráno," prevrátil očami ich egoistický šéf a odviedli ma do malej, plesnivej chodby, kde ma sotili do malej komory a zatresli dvere.

Bola tam zima, posteľ zo železa už dávno zhrdzavená a pokrytá špinou, steny boli hrubé, ale chladné a všade po nich boli pavúky s pavučinami.

Nikto ma tu nikdy nenájde, bola to diera sveta, doslova. Xaden mal silných mužov, on sám bol silný a takmer každý sa pred ním triasol, ale na toto bol krátky aj on.

***

Ďalšie ráno neprinieslo nič dobré, pretože hneď po tom, čo sa mi podarilo zaspať ma chytili, nacpali do mňa raňajky plné drog, potom ma presviedčali slovami, no keď som sa nedala, vymysleli si, ako ma k tomu donútiť.

Ukázali mi miestnosti, ktoré som nikdy nechcela vidieť, miesta plné nástrojov a pachu zvratkov zmiešaných s krvou. Smrdelo to tam presne tak, ako u Xadena v mučiarni, ak nie ešte horšie.

"Nechcela by si snáď, aby sa tu ocitla tvoja sestra, však? Len si to predstav, malá Sophie priviazaná na stole, jej krídla v mojej vytríne... a tvoja úbohá mama, z jej hlavy by som si spravil lampášik, čo ty na to?" uškrnul sa ich vedúci, o ktorom som zistila, že sa volá Arobynn a zdvihol dlhý, ostrý nôž pokrytý starou krvou.

Len pri pomyslení na niečo takéto mi prišlo zle, moja mama ani sestra netušili, že som nažive a že sú v nebezpečenstve, a zrazu ich osud leží v mojich rukách?

Zatriasla som hlavou, ale Arobynn ma netrpezlivo zdrapil a potiahol do izby na konci bunkra, z ktorej sa tiahol zápach a bolo mi jasné, že nech už sa tam nachádza čokoľvek, nikdy to z mojej hlavy nevyženiem.

A mala som pravdu.
Boli tam kostry, veľa kostier, pohadzaných jedna cez druhú ako odpad, niektoré telá sa ešte len rozkladali a... bola to moja mama. A Sophie, ich telá boli tam, len pár metrov odo mňa, spoznala som maminu tvár, hoci bola značne strhaná a Sophie ležala len kúsok od nej...

Vykríkla som a rozvzlykala sa, telo sa mi triaslo a kým som sa stihla zastaviť, rozbehla som sa k nim a spadla na kolená, ignorujúc trieštiace sa kosti tiel podo mnou.

Opatrne som sa dotkla maminej tváre, no kým mi stihlo dôjsť, že som sa vôbec nedotkla tela, Arobynn v izbe zažal svetlo a osvietil mŕtvolu, pri ktorej som vzlkykala. Nebola to moja mama, bolo to len rozpadnuté telo umučenej ženy, na čej tvári bola prilepená fotka tváre mojej mamy.

Počula som za sebou smiech, ale nedokázala som sa pohnúť. Arobynn podišiel ku mne a strhol fotku mojej mamy z mŕtvoly, pričom odhalil rozkladajúcu sa tvár s vypadnutými očami. Vykríkla som a odvrátila pohľad, pričom mi slzy stekali po tvári, no Arobynn ma schmatol za čeľusť a donútil ma pozerať sa.

"Len si uži tento výhľad, kráľovná, pretože za chvíľu to bude skutočnosť, nie len fotka," uchechtol sa, no potom ma zdvihol a odvliekol späť do miestnosti, kde ma zviazali včera večer.

Snažila som sa nepozerať dole na svoje kolená, kde som mala zbytky mäsa a tiel úbohých ľudí.
Posadili ma späť na stoličku a zviazali ma, pripravení ma ďalej emočne týrať, aby dostali, čo chcú.

Kým však Arobynn stihol otvoriť ústa, vo vchode sa objavilo obrovské žlté oko, ktoré si nás všetkých pozorne prezrelo.
Arobynnovi prisluhovači stuhli a začali po sebe hulákať, no Arobynn ostal na mieste, akoby bol k zemi prikovaný. Viečka okolo dračieho sa privrelo a zrazu sa vo dverách objavila jeho obrovská papuľa, z ktorej vyšľahol oheň.

Ahojte, dúfam, že ste na tento príbeh po takej dobe ešte nezabudli! 😅 Veľmi sa Vám všetkým ospravedlňujem za dva mesiace čakania, ale ak ste študenti, tak to chápete, nie?

No aspoň tu máte novú kapitolu, tak hurá do čítania a napíšte mi, čo si o nej myslíte!

Susan10273 ❤️