I Lived

Leaves fall from the tallest trees

Pred dvoma rokmi: ( Keď bola druháčka, začiatok roka) (A/N: zabúdam na to, že oni sú na južnej pologuli a majú iné ročné obdobie ako my :( keď je u nás jeseň tak im sa vlastne začína čo? asi jar, hej lebo v zime je leto...)

Prinášam vám menšie odhalenie jej minulosti. 

-5SOS - San Francisco

Ešte je tma. Človeku sa nechce ráno vstať, keď nevidí za oknami slnečné lúče, ako sa dotýkajú nášho sveta. Ale ja mám tú časť najradšej - keď je slabý náznak, že slniečko vystrkuje svoje teplé paprsky. Pretože vtedy môžem sledovať, ako sa menia farby dňa.

Kamienky zo štrku na príjazdovej ceste mi hrkajú pod koženými čižmami. Kráčam jemne, akoby som ešte nechcela zobudiť žiadnu bytosť. Veď koníky sa zobudia na postupné osvetľovanie ranča.

Ranná rosa sa drží na listoch, steblách trávy a vo vzduchu cítiť jej vlhkosť.

Vtáčiky začínajú šantiť hneď ako sa slniečko dotke horizontu. Muchy sa zhromažďujú pri otvorených boxoch a hnevajú sotva zobudené kone, ktoré potom vyvádzam na lúky. Dotknem sa ich huňatej srsti, aby som si zahriala končeky prstov a privoniam si k nim.

Žltá farba vyniká nielen tým odrazom slnka v hmle, ktorá sa rozlieva na lúkach a výbehoch, ale aj na splálenej, zosušenej tráve. Deň sa začína zohrievať. Vetrík sa šantivo pohráva s mojimi vlasmi a hrá nekonečnú hru s huňatými oblakmi, ba aj s čiarami, ktoré zanechávajú lietadlá.

Mám rada rána. Jarné a letné, pretože mi dávajú veľa dobrej energie do dňa. Jesenné a zimné, lebo sa zobúdzam v tme a sledujem východ slnka za pochodu do školy bez toho, aby som vstala o piatej.

Október 23.

Sedela som pár lavíc od učiteľa a netrpezlivo som čakala, kedy konečne zazvoní a všetci vypadnú z triedy. Do tej doby som sa pozerala von oknom. Bola som taká netrpezlivá, že sa mi mykala noha.

"Akú časť dňa máte najradšej?" opýtala som sa pána Peata, ktorý tiež netrpezlivo čakal, kedy mu poviem, čo mám na srdci.

"Asi tú, keď som v škole a vyučujem. Pretože môžem mladšej generácií posunúť inofrmácie, o ktorých nevedia." Asi sa kvôli tomu cíti dôležito.

"A keď ich to nezaujíma? Polovica vás vníma akoby ste rozprávali, len tak do vzduchu. Ale to je jedno. Znamená to, že vám nevadí skoro vstávať?"

"To s tým nesúvisí!" bránil sa.

"To nevadí. Ja sa pýtam, kedy ste ochotný vstávať?"

"Cassie, kam tým mieriš?"prižmúril oči.

"Chcem vám to miesto ukázať," vysvetlila som a ukázala som na jeho stôl, kde má na kôpke naše úvahy. Rázne prikývol, že pochopil.

"Ako skoro?" Privrel oči.

"No teraz už 6:30 vychádza slnko, takže tam musíme byť skôr. Takže 5:30 najviac... Stíšila som hlas. "Pozrite sa na to z tej druhej, lepšej strany. Ten, kto skoro vstáva, je svieži celý deň. Alebo. Viete, ktorý spánok je najlepší? Ten poobede."

"Ach. Dobre fajn. Aký deň?"

"V nedeľu," rýchlo som povedala, aby som rýchlešie schytala.

"Vtedy sa má spať tak dlho ako to len ide."

"Prenesme sa o pár sekúnd do zadu. Najlepší spánok je poobede," zdôraznila som.

"Dobre, fajn. Verím ti. Vždy máš totiž pravdu." Na jeho poslednej vete som sa zasmiala. Postavila som sa na odchod. "Á oblečte si niečo, čo vám nebude vadiť, že sa zašpiní. Nič neplánujem, ale pre istotu."