I Lived

She's running away again & where's she going this time?

-Mallory Knox, Piece of my heart

Oh she's running away again & where's she going this time?

Oh is the place that she lives not safe or to where the monster resides
Her shoes are broken from running
Her feet are blistered & tired
But the pain is nothing compared to the agony she's feeling inside

- - -

So when I call you in the middle of the night And I'm choking on the words 'cause I miss you

- - - - - - - 

Je dokázané, že ľudia sú v noci... ich myšlienky majú tendenciu sa nezastaviť.  A sú viac citlivejší.

Chcem spať, ale nemôžem. Túžba spať môže dokazovať pocity osamelosti, úzkosti a tiež depresie. Rozmýšľam nad tým, čo som mohla urobiť inak. Čo som mohla urobiť namiesto úteku. Ale nič ma nenapáda okrem pravdy. Ale to som odmietala. Čím viac som sa tomu vyhýbala, čím dlhšie som to odkladala, tým viac ma to  strašilo.

Prevaľujem sa zo strany na stranu po pár minútach. A vždy keď sa obrátim, poviem si: "Dobre, mozog. Už by si mohol prestať," alebo "končím. Už fakt idem spať". Ale nefunguje to. Keď už sa mi z toho chce plakať, beriem do rúk telefón, zapnem internetové pripojenie aj všetky sociálne siete. Prvý je facebook. Pozriem novinky, aby som prešla na iné myšlienky. Samé správy, čo sa stalo, quízy, postupy na mejkapy či účesy a jedlo. Tým som sa zabávala asi polhodinu. Pretože vtedy som narazila na nové video od NICH. Rýchlo som zavrela aplikáciu s búšením srdca. Rozvalila som sa na chrbát a mobil som si položila na brucho.

Bola som zvedavá, čo sa deje. Čo sa odohráva v tom videu? Je to niečo so mnou? Alebo len random myšlienky pre fanúšikov ako si žijú? Nadýchnem sa a idem na instagram. Tam náchádzam fotky len spevákov, skupín, dídžejov. Sem tam nejaký koláč alebo príroda. Tumblr je stránka, na ktorej sa dá stráviť celá noc. Či je to scrollovanie - sledovanie obrázkov, gifov, citátov, rád a neviem-čo-ešte alebo narazím na nejakú fanfiction poviedku o Martinovi Garrixovi.

Alebo skutočnosti/dokázané veci. Tie sú najzaujímavejšie.

Späť na insta som išla z dôvodu, že som videla Lukovu najnovšiu fotku. Nejaký fanúšik zdieľa z instagramu. Tak som kašlala na správne veci a pozrela som sa na ich profil a potom osobitne. Nachádzali sa tam fotky s fanúšikmi, ktorým som závidela. Ale nemala som čo, lebo ja ich vlastne poznám osobne a trávila som s nimi čas. Potom fotky z koncertov, zo štúdia alebo pri nástrojoch ako sa snažia vytvoriť niečo nové. Chcela by som im pomôcť! Chcela by som ich vidieť, rozprávať sa s nimi, počuť ich hlas, vidieť ich úsmev, objať... ale pri pomyslení na dotyky som si to rozmyslela. V skutočnosti som myslela len na toho vysokého blondína.

Tiež sa hovorí, že si viac zapamätáme ako čo vyzeralo. Prvý zabudneme zvuk, hlas. Ako napríklad koncert. Po týždni si pamätáte, kto kedy vystrčil ruku a vy ste nevideli pobehovať hlavého speváka. Ale zabudnete, ako to znelo. Ako znel jeho hlas, keď vytiahol to slovo ako v piesni.