I Lived

Revealing all our darkest truths we've tried so hard to keep.

-Mallory Knox, Lonely Hours

- - - - -

Zobudila som sa na to, že už som vyspatá. Ale škvŕkalo mi aj v žalúdku, takže som sa pomaly posadila, pretrela oči a pomaly som dokráčala do kuchyne. Naďabila som na mramorový koláč a nutellu. Potom som si zohriala mlieko na kakao. Vtedy som pocítila, že nie som v miestnosti sama. Nebol to ani jeden z rodičov.

Tmavšia postava stála neisto, no nemienila odísť. Pozrela som na Caluma len krátko.

"To, že uhneš pohľadom, ťa nezneviditeľní," povedal. No a čo? Aspoň sa tak budem tváriť. Pretočila som oči nad jeho poznámkou.

- - - - -

"Čo Luke?" nadhodila som s lyžičkou v ústach. Sedeli sme v kreslách na verande, obidvaja s jogurtom.

"Hnevá sa. Caitlyn sa mu práve teraz snaží dohovoriť. Takže možno sa tu dnes ukáže."

"Potrebuje čas. Musí to spracovať a zmieriť sa s pravdou. A chce si naplánovať, čo bude robiť ďalej, ako sa zachová... vezme do úvahy všetky možné možnosti. Trvá mu to dlho, lebo nevie, čo má robiť." Povedomé, že?

"Ja chápem, ale ide o teba a veľa času neostáva..."

Už tu boli všetci. Aaron a Haley ma zobrali na ranč a tam som pobudla s babami. Hnevali sa, ale už im to bolo jedno. Boli rady, že som dnes prišla a že sme sa vôbec spoznali. Keď Ethan zrovna nebol s Lily, oxidoval pri mne. Ale stále tam boli hlavní zaľúbenci.

Connor sa prišiel pochváliť Mattom. S Peatom som bola v parku, preč z domu, aby o tom rodičia nevedeli.

"Má sa Caitlyn lepšie?"

Connor mi neskôr povedal aj Caitlyninu časť. To, čo sa malo stať Aaronovej sestre, sa Caitlyn stalo naozaj. Urobil jej to ten, od ktorého vždy utekala. Jej otec. Utiekla ku Calumovi. Už natrvalo.

"Už hej. Už nekričí zo sna a cíti sa pohodlnejšie. Je oveľa viac uvoľnená ako kedysi."

"To je fajn." Pousmial sa, keď som to vyslovila. Asi si spomenul na deň, kedy sme zdrhli zo školy a ja som získala svoje prvé tetovanie:

"Slovo fajn sa ti veľmi páči."

Zasmiala som sa. "Áno, lebo je to také, akoby som bola na pláži celý deň a popíjala niečo studené alebo jedla zmrzlinu a nikto ťa nevyrušuje. Je to proste fajn."

"Takže," odkašlal si. "Raz si mi povedala, že neviem aké to je naozaj sa dusiť." Pozrela som naňho pohľadom akoby ma otravoval. "Mávaš... Mala si v 'deň odhalenia'... panický záchvat?"

"Áno."

"Mala si ich aj keď sme ťa poznali?"

"Nie. Až na nový rok. Dva."

"Aké to je?"

Vážne to chce vedieť? Nadýchla som sa a vypustila som so sebou nechuť odpovedať. Proste budem odpovedať na otázky, ktoré si myslím, že nie sú zlé. Zíde sa to vedieť.

"Trvá to päť až desať minút. Začne sa to prudkým dýchaním a ty máš pocit, že sa dusíš, lebo sa nevieš poriadne nadýchnuť. Skúšaš tie veci, ktorými by si to vedel zastaviť.... A keď zlyháš, tak sa vyľakáš ešte viac ako si. V hlave ti behajú myšlienky typu: "Zomriem." Čo sa nestane. Ale na konci by si bol radšej keby áno." Hovorila som to v jeho osobe, aby si to vedel predstaviť. "Keď už je koniec, tak sa snažíš spamätať. Stále si v šoku a rýchlo dýchaš. Citíš sa úplne na nič, bezcenne, bezvýznamne. Pretože... nikdy by si si ani nepomyslel, že sa ti to stane. A keď už sa ti to stalo, tak... sa ešte aj rozplačeš. Keď už nevieš ani plakať tak, pozeráš do blba a rozmýšľaš nad tým, čo si spravil zle, že sa tak cítiš. Hah, vtedy si... spomenieš na všetky zlé spomienky, ktoré máš. Lenže tým si ubližuješ ešte viac. Ale vtedy nevieš robiť nič iné. Vtedy nevieš, čo máš robiť. Môžeš len... sedieť na zemi pár hodín... až do rána bez toho, aby si mrkol. Nemáš chuť na nič. Postaviť sa, zabudneš aj, že ti treba cikať."

"Ouh. Tak to je hrozné."

"Yeah."

Presadol si na ľavý bok, aby mohol vytiahnuť z vrecka cigarety a zapaľovač. Keď bola zapálená a už si potiahol, ponúkol mi. Odmietla som pokrútením hlavy. Stačil mi pred pár dňami jeden joint. Musela som, inak by som sa im nepostavil zoči voči. Nie po záchvate.