I Lived

Dare you to let me go

-Mallory Knox, Dare you

Well if you hold my hand tonight (dare you to let me go)

Will you find me in the darkness (dare you to let me go)
And will you hold on to me tight

- - - - -

Hovorí sa, že minútu pred smrťou sa vám pred očami premietne celý život. Lenže tých minút je akosi veľa, pretože stále iba spomínam. Aj na veci, ktoré som už zabudla, pretože to bolo dávno.

Napríklad na detstvo u starých rodičov. Na dvore mali malé pieskovisko, na ktorom sme s Connorom stavali hrady alebo priekopy, mosty. Keď otcovia kosili trávu, tak my dvaja sme ju hrabali tými detskými hrabličkami z plastu a nazvali sme to česanie trávy. Alebo nám každú noc čítali rozprávky a keď odišli s pocitom, že už spíme, zasvietili sme, otvorili knihu a pozerali sme obrázky a vytvárali úplne iné príbehy.

Alebo sme hrávali počítačovú hru The Neverhood. Milovala som ju.

Vtedy som sa bála búrok. A ich sily. Lebo som bála, že sú také silné ako vlk z rozprávky o troch prasiatkach. A nemyslela som si, že niečo ako smrtelná choroba existuje. Nemyslela som si, že skončím práve takto.

Na jednej strane som bola vďačná, za všetky okúsené veci. Či už to boli miesta, ľudia, jedlo, činnosti alebo pocity. Pretože všetkého bolo dosť. Ale kebyže nie som chorá, tak by som sa nesnažila byť až taká šťastná každý deň.

Z tej druhej strany, by som bola radšej kebyže sa bolesti vyhnem. Ale kto nie? Bez zlých vecí by sme si nevážili tie dobré. Ale kebyže len tak prestanú, by nám to prišlo divné a niečo akoby nám chýbalo. Báli by sme sa, že by sme už kvôli tomu pocitu nemohli cítiť radosť.

Prvé dni som stále len spala. Bola som pod kontrolou liekov, lebo sa to nedalo vydržať. Potom to troška ustúpilo a dokázala som byť pri vedomí a rozlúčiť sa.

Mama stále plakala, oco ju hladkal na chrbáte a líškal ju pozitívnymi slovami.

Michael sa mi ospravedlnil za podpichovanie ohľadom rôznych zábav a pitiu. Na to som mu povedala, čo som fajčila v pätnástich. Vyvalil oči, ale pochopil, že to malo aj liečivé účinky, aspoň tlmiace a spomalené. A došlo mu, kto bol môj díler.

"Hm, chalani môžem?" spýtal sa Peat, ktorý práve prišiel. Žiadal súkromie od Cala a Luka.  Unavenými očami som videla v jeho pravej ruke z môjho pohľadu malú kyticu a nejaký obdĺžnik s lesklým obalom.

Neochotne sa postavili a opustili miestnosť.

"Ďalšie kvety. Váu," povedala som, lebo ich bola plná celá miestnosť.

"Mám aj čokoládu," ukázal mi ten lesklý obdĺžnik a položil na zakryté brucho.

"Hm, paráda!" usmiala som sa. Rukami som si pomohla, aby som sa posadila. Trochu som sykla od bolesti.

"Bolí to?"

"Hej, ale som na liekoch, takže sa to dá vydržať." Hľadala som v strede obalu koniec, kde sa dá obal roztvoriť. Odlomila som si prvý rad a ponúkla som učiteľovi. S radosťou si odlomil tiež.

"Prišiel som sa rozlúčiť..."

"Ale prídete mi na pohreb?"

"Jasné, že prídem... Ale prišiel som sa rozlúčiť osobne... kým si nažive."

"Jasné, chápem." Pokrčila som si nohy do tureckého sedu a cmúľala som ďalšiu kocku.

"Bolo mi cťou ťa spoznať, Cassie Evansová. Naučila si ma vnímať svet inak. Ukázala si mi aké pocity možno cítiť a aké to vlastne je. Ďakujem."

Usmiala som sa. "Nemáte za čo. Ja som tiež rada, že som vás stretla... A mám pre vás niečo." Natiahla som sa k nočnému stolíku po list. "Chcela by som, aby ste to tam prečítali. Je to ako posledné zbohom a veci, za ktoré nechcem mať zaracha."

Zobral papier a otvoril ho. "Myslíš, že na to tvoji rodičia neprídu?"

"Že som sa s vami stretávala? Nie, lebo je normálne, že ste ma sem prišli pozdraviť. Som vaša žiačka. Prečo? Bojíte sa?"

"Hej, trochu," priznal hľadiac do papiera. "Tvoj oco je kus chlapa a vtedy som sa normálne zľakol.

"Mám rakovinu." On zbledol ako stena za tabuľou.

"Ak by si sa o tom chcela rozprávať, tak som ti k dispozícií."

"Moja dcéra nie je žiaden psychopat, aby sa niekomu spovedala!" Bránil ma otec, no on moje myšlienky nepoznal. Aj by som sa o ne chcela podeliť. A peat je jediný, kto mi je sympatický. A ak by sa to stalo, tak by to otec nevedel. V podstate mi povedal, že som šialenec. Ja viem že som a potrebujem s tým pomôcť. A stojím o ňu. Pretože to už v sebe nedokážem všetko držať. Pred niekým áno, ako napríklad pred rodičmi a Connorom, pretože nikto nevie, čo sa v tú noc stalo. Iba ja a Peat. A tak to aj ostane.

Otvorila som ústa, že chcem niečo povedať, ale rýchlo som ich zatvorila a smutne som sklopila zrak. Peat si to však všimol, pretože o chvíľu na to som na neho zdvihla zrak a on sa už na mňa pozeral.

"Keď som vtedy odišla, vonku za školou som si zapálila." Priznala som, keď som odlomila ďalší kus. "Ja len tak... medzi rečou."

"Len tak medzi rečou... Čo si spravila s toľkými peniazmi?"

Viete, že mi ostala štvrtina z desaťtisícky plus pár stoviek z výplat a drobné. A nechcela som ich minúť počas posledných týždňov. Na čo? Na veci, ktoré už nikdy potrebovať nebudem? Na jedlo, ktoré sa mi aj tak hnusí? Na výlety, na ktoré už nemám silu?

"Tú väčšiu časť som darovala Caitlyn, ktorá po úteku od otca mala len svoje oblečenie a hračky z detstva. Chcela som, aby sa necítila úplne ako nejaký príživník... A zvyšok som dala bezdomovcovi, ktorý mi bol najsympatickejší. Vlastne som ho vídavala často, preto... Starý pán s fúzmi a... nemal pravú ruku, dlaň. Bolo tam dosť na to, aby ostal nažive mesiac."

"To bolo veľmi láskavé, Cassie."

- - - - -

"Luke," oslovila som ho a hneď na to zbystril pozornosť. Chytil ma za ruku. "Musím ti povedať, že... ťa veľmi milujem. A neľutujem ani jednu sekundu, ktorú som s vami zažila..."

"Hej, čo sa deje?" posunul si stoličku bližšie a utrel mi slzy, ktoré sa práve vyplavili.

Smrkla som. "Prestalo to. Tá bolesť prestala. Takže... Sa to stane čoskoro. Chcem, aby si... na mňa zabudol. Zabudni na to, že som existovala. Ale... nezabudni na to, čo som ťa naučila. Ži šťastný život. Nebuď dlho smutný. Keď si na mňa o pár rokov spomenieš... budeš v ťažkej situácií a skúsiš sa na to pozrieť z... zo svetlejšej strany. Usmeješ sa, že sa to všetko stalo."

"Chápem o čo ti ide, Cassie. Ale nebude to také jednoduché... Jedného dňa to tak určite urobím."

"Sľubuješ?"

"Sľubujem."