I Lived

I won't let you go

-CMC$

- - - - -

I'm meaner than my demons,

I can't help this awful energy
Goddamn right, you should be scared of me

- - - - -

Tretia osoba:

Blížil sa v kapucni a s rukami v predných vreckách sivej mikiny. Každým náznakom, že bol bližšie k jej domovu, bol nervóznejší. Zastavil sa dvakrát. Raz pred zatáčkou do ulice. A potom až pred domom. Stále rozmýšľal, či to chce urobiť. Vedel, že by mal. Ale bál sa toho, čo si povedia. Bude vôbec ona schopná sa so mnou rozprávať? pomyslel si. Chýbala mu. Ako strašne mu chýbal jej úsmev a energia, ktorá z nej vyžarovala.

Nadýchol sa a prehrabol si vlasy. S výdychom vykročil pravou nohou k dverám.

Akurát, keď Cassie zišla schody do obývačky, zazvonil zvonček. Obzrela sa smerom k dverám a išla otvoriť.

Lukovi spadol pohľad na malú postavu v červenom tričku s dlhým rukávom a sivých teplákoch. Mohol vidieť, ako veľmi schudla rovnako ako unavenú a smutnú tvár. Uvedomil si, že čakal pridlho. Ale nevedel, ako veľmi ho potrebuje.

"Prepáč," povedal potichu, ale hlas sa mu zlomil. Cassie sa mu hodila okolo krku: "Ja som tá, ktorá sa má ospravedlňovať." Pritiahol si ju k sebe ešte bližšie, ale jemne, lebo mal pocit, že keď ju stlačí troška silnejšie, rozpadne sa. Obidvaja prižmúrili zatvorené oči.

- - - - -

Vyliezli von oknom na strechu. Sedeli v metrovej vzdialenosti od seba. Ona v tureckom sede a Luke si opieral lakte o pokrčené nohy v kolenách.

"Myslela si to vážne? Keď si to povedala naspäť?"

"Áno. A stále to platí."

"Hneval som sa. Vážne... ale...nemôžeš v tom byť sama."

"Luke... ty vôbec nevieš, čo sa so mnou deje. Ja tomu neviem zabrániť. Tomu, ako sa správam. Tomu, ako reagujem."

Nechápal to. A asi to ani nikdy nepochopí, lebo ona mu to nevysvetlí.

"Čo si myslela tými démonmi?"

"Vážne si myslíš, že ti to poviem?" Pozrela naňho pohľadom akoby ju otravoval.

"Áno."

Pokrútila som hlavou a zasmiala som sa. "Nepochopíš to. Nebudeš chápať ako sa môžem tak cítiť, keď... ma poznáš inakšiu. Som pre teba šťastné dievča, ktoré sa nebojí. Ale každý niečo skrývame. Vtedy nie, ale pred tým som s tým dlho bojovala. Ešte v prváku."

"Ale bol s tebou Connor. Nikdy si nebola sama."

"Je pravda, že mi dosť pomáhal. Snažil sa, aby som nemyslela na minulosť..." Vedela, že Luke netuší o čom rozpráva. "Tak v stručnosti." Nadýchla sa a keď chcela začať, uvedomila si, že mu to nevie povedať. Nevie mu len tak povedať, že bola celú dobu sama, pretože by to musela všetko vysvetliť. Nechce!

Vzdychla si. "Nie. Luke, to fakt nejde."

"Tak sa budem pýtať. Mala si niekedy kamarátov?"

"Áno, ale... Nemala som ich rada. Kvôli tomu ako som sa pri nich cítila som... ich nechcela. Stránila som sa spoločnosti, pretože som sa bála, že to budem cítiť znova."

"Ako si sa cítila? Cítiš sa tak aj teraz?"

"Nebolo mi dobre v ich spoločnosti, blízkosti. Bolo mi zle, keď sa ma niekto dotkol... Mala som... úzkosť. A..."

"Záchvaty?" Prikývla. "Ako je možné, že si sa z toho dostala?"

"Patrick mi pomohol... On bol tiež chorý... Bol to neskutočný optimista. Hnevalo ma to, ale obdivovala som to. Ukázal mi cestu a keď odišiel, musela som si poradiť sama... Stále viem ako vyzeral, ako sa usmieval a ako čítal a chodil. Prepáč, to asi nechceš počuť. Ale... chvíľku to bolo ťažké, ale keď som dala zbohom tým povrchným maniačkám, začali sa diať celkom fajn veci."

"Proste som sa cítila dobre. S Connorom... sme sa občas.. zhúlili... a tak."

Vypleštil oči. "Ty?" A potom pochopil, keď si spomenul, že si pred nedávnom potiahla s Calumovej cigarety. "Čo si ešte spravila?"

Zasmiala sa.

- - - - -

Cassie:

Odprevadila som ho až von. Obaja sme boli ticho. Obyčajne som rozprávala ja, ale teraz to vyzeralo tak, že chápe približne, že to už také nebude.

Pozerali sme sa na seba. Ja iba chvíľu. Dlho som nevydržala, potom som sa pozrela niekde na biely dom oproti, na chodník a na zem. Všimol si to a stále ma sledoval. Síce som mu povedala, že sa ma nemá dotýkať a aj dôvod, ale riskol to. Jeho ruka sa pomaly približovala k môjmu lícu. Pomaly preto, aby som sa uhla, keby som to ozaj nechcela. Neurobila som nič. Zatvorila som pred tým oči a čakala som na najhoršie.

Dlho som necítila len tú ruku, pretože jeho pery sa prisali na moje. Šokovalo ma, že to urobil. Mala som pocit, že sa stále hnevá. Ale on sa nehnevá. Je za to, že v tom nemôžem byť sama a že chce byť so mnou dokým to pôjde.

Jasné, že som spolupracovala. Len možno trocha neochotne. Stále som bola za to, že by tu nemal byť.

Keď sa odtiahol, neoprel si čelo, ale bradu, pretože je príliš vysoký. Pozrel na mňa a ja som povedala: "Ja nechcem, aby si ma videl umierať. Nechcem, aby si ma videl, keď budem vyvádzať, keď sa budem chovať ako šialenec."

"Nebojím sa," zašepkal.