I Lived

Let's Be Unpredictible

Je to to pár dní, čo som mala doučovanie s Lukom. Od utorka sme spolu nehovorili. Nesnažil sa nijako prihovoriť. Veľmi som si to cenila. Aj keď je z toho možno zmätený, vysvetľovať mu to nebudem.

Dnes je nedeľa. S otcom sa chystáme ísť sa bicyklovať. Absolvujeme to každú nedeľu večer. Niekedy mám pocit, že s ním trávim viac času ako s mamou. Chodíme spolu behať, bicyklovať, hrať futbal... ale tak, čo mám robiť, keď to mamu nebaví. S mamou trávim sobotné nákupy. Potom máme iba spoločné večere. 

Počula som klopanie na dvere, keď som si čítala novú knihu. "Ďalej."

"Zmena plánu!" vyhrkol otec. "Volal Max. Ideme si na pláž zahrať futbal! Ale môžeme ísť na bicykli."

"Dobre," súhlasila som bez zaváhania. Neviem ako často sa takto stretávame, ale neplánované je to najlepšie. 

Začala som sa pripravovať. Obliekla som si tmavomodré kraťasy, ale pod to dvojdielne plavky. A na vrch bledožltú košelu. A na nohy čierne conversy, ktoré sa hodia k mojim vlasom. 

Išla som sa rozlúčiť s mamou, ktorá už popíjala kávičku s tetou Lucy a Jess. A kebyže nehrám futbal, tak tu tvrdnem s nimi a počúvam ich problémy v strednom veku. 

Prešla som do garáže, kde máme odložené bicykle. 

"Príde aj dedo?" opýtala som sa.

"Blázniš? Vážne pochybuješ, že ten odmietne prísť?" odpovedal otázkou a dal ruky v bok: "Alebo sa bojíš, že príde?" 

 "Keď príde, tak ho do útoku nepustím!"

"Nikto ho tam nechce pustiť, ale keď on je vždy taký tvrdohlavý." Aspoň viem, po kom to mám. 

Nasadli sme a vyrazili sme na pláž tou najdlhšou trasou. Je úžasné cítiť teplý vietor ako sa vám hrá s vlasmi. Je to pocit slobody, ktorú zaživam každý deň. Až na tento týždeň. Dobre, tak dva dni. Tie dva dni boli... neočakávané, rušné. 

Prišli sme na obvyklé miesto, kde už boli chalani, strýkovia a dedko. Stavali ihrisko zo všetkého, čo mali. Ale veľa toho nemali. 

"Cassie!" vykríkli najmladší - dvojčatá Nathan a Nate  a pribehli ku mne. Je ťažké ich rozoznať, ak ich nepoznáte celý život. 

Objali sme sa, dobre že ma nezhodili aj s tým bicyklom. Potom sme im išli helfnúť s ihriskom. Využili sme bicykle, moje kraťasy a conversy, tričká všetkých ostatných. 

Takže, kto všetku tu dnes je: Strýko Max a Oscar. Max má dvojčatá(12) a Connora(17). Oscar je z otcov najstarší, takže aj jeho synovia: Jesse(21) on je už na vysokej, Eliot(17) a Julien(14), ktorého tak strašne rada volám "kráľ Julien". A potom ja, otec - Arthur a dedko Ben. 

Teraz prichádza najťažšia čas: rozdelenie do tímov. Každý hovorí: "Ja chcem byť s týmto a ja s tamtým..." Preto sme si demokraticky zvolili dvoch kapitánov. Ale musí platiť pravidlo: kapitán nesmie byť otec, aby to nebolo nadržovanie. V súboji o výhru sa utkajú Nate a Nathan. Obaja bojovali o mňa, neviem prečo, ale získal ma Nate. Do jeho tímu patrí aj Connor, Eliot a Oscar. A dedko Ben je rozhodca, ako vždy. Zvykne sa potom k niektorému tímu pridať, ak prehrávajú. 

Dedko Ben mal na šnúrke na krku píšťaľku, na ktorú zapískal, keď sa mala začať hra. Nate a Nathan stáli oproti sebe, aby rozohrali. Vykopol Nate a potom sme sa už iba naháňali za loptou. Raz skóroval Nathan, potom Nate a potom sme to prestali počítať. Teda Ben nie, keďže je rozhodca. 

Po prvom pol čase sme sa bláznili. Nestačilo, že sme celý čas naháňali loptu, museli sme aj seba navzájom. A keď ma voľaktorý chytil, zatočil sa so mnou. 

Zvláštne bolo, že mi to nevadilo. Nepripadalo mi, že som bola unavená, no aj tak ma na druhý pol čas posadili a mohla som zažiariť ako rozhodca. Ale to sa mi nepodarilo, pretože som bola príliš zamyslená. 

Ak by som sa teraz videla, môj výraz tváre by popisoval človeka, ktorý je zamilovaný. Ale ja som iba šťastná. Pretože mám obrovskú rodinu, ktorá ma vždy podrží, no matter what. A preto možno, kebyže nemám rakovinu, môj celý život by bol ako každý íný. Proste nudný stereotyp. Nič by som si nevážila. Mala by som priateľov, ktorí za to nestoja. O rodinu by som sa ani nezaujímala. Možno by som nehrala na klavír... Preto často rozmýšľam, prečo ja? Prečo si rokovina vybrala mňa? Prečo si Boh vybral mňa? Pretože vedel, že som dosť silná na to, aby som to zvládla. 

Vždy zosmutniem, keď si spomeniem na moju chorobu, ale potom si spomeniem na to, čo všetko som už zažila. Či to boli dobré alebo zlé chvíle, vždy som to zvládla. Nemôžem sa (za nič), hnevať na osud. Aj keď to nie je život, ktorý si vyberáme, ale je to život, ktorý si vyberá nás. Mala by som sa mu skôr poďakovať.

"Penalta!" kričali.

"Hovorím ti, že to bola penalta!" Hádal sa Nate s Julienom. A teraz prichádza rad na mňa. "Cassie, že to bola penalta?" 

"Kto bol svedkom, že to bola penalta?" opýtala som sa skupiny, ktorá stála oproti mne. Prihlásil sa náš tím, ale aj Max a Arthur, ktorý nie sú v našom tíme. "Bola to penalta!" povedala som konečný stav. Nate sa začal radovať, že mal pravdu. A keď to nebola penalta, tak je to moja vina, pretože som nedávala pozor. Hhhhh, Nathan ma za zabije!

Po druhom pol čase sme sa išli blázniť do vody. Každý na každého "hádzal" vodu. Neviem ako na tom boli ostatní, ale ja som z toho nič nevidela. Smiali sme sa na ničom, naháňali, aj keď to bolo trošku zložitejšie.

Plánovali sme buď polovicu z tretieho pol času alebo novú hru. Nezhodli sme sa ani na jednom, pretože už všetci chceli ísť domov. A to nebolo ani sedem ani sa nezotmievalo. Otec mi pomáhal so zdržiavaním. Ani jemu sa nechcelo. Aj keď by mal, pretože zajtra ide do práce. Povedala som už, že nie je ani sedem?

Dohodli sme sa na bláznení na súši a s loptou. Mňa poslali do brány, aby som sa to naučila. Ale to, čo niekomu nejde, tak sa to proste nenaučí. A môžem im to vysvetľovať do nemoty, ale nepomôže to.

Dvakrát sa mi podarilo chytiť. A keďže na bránke nebola sieť zvyšné sa buď netrafili, skončili vo vode alebo, keď to bolo silné tak, že lopta zastala pár metrov od bránky. A kto po to musel chodiť? Dobre si myslíte. Ja.

Raz to odletelo maximálne ďaleko. Bežala som teda po ňu. Ale dobré bolo, že som ju nemusela naháňať, pretože ju niekto zachytil nohou. Nebolo to ani prekvapenie, pretože ten niekto bol Luke a tentokrát s celou skupinou.

Najskôr som k nim bežala, ale keď som zistila kto to je, spomalila som. "Hey, that's yours?" opýtal sa Luke, ktorý našu loptu držal v ruke.

"Yeah," prikývla som a on mi ju podal. "Thanks."

Všetko sa mi to zdalo maximálne spomalené a nebol tam nikto iný iba my dvaja. A presne takto hovorí zamilovaný človek. Rýchlo som sa spamätala a otočila na moju rodinu, ktorá sa celú dobu na mňa pozerala a otec tam stál s rukami v bok.

"Dobre, keďže mne už sa nechce bežať...!" zakričala som po nich, aby sa spamätali aj oni, "Tak to kopnem odtiaľto a potom sa KONEČNE môžete rozísť DOMOV!" Mladí začali skákať od radosti a chalani vedľa mňa asi ohluchli.

Položila som loptu a odstúpila asi 2 metre na rozbeh. Rozbehla som sa a kopla som najväčšou silou, aby to dopadlo, čo najďalej, aby to chytali aj oni.

Pomalým behom som k nim prišla a začali sme sa lúčiť. Obliekla som si svoje šortky, obula conversy a zdvihla bicykel. Pri ceste na chodník som sa ešte pozrela na miesto, kde pred tým stáli chalani, ktorý tam ešte stále boli. Moje oči sa stretli iba s jediným... a to s Lukom.

-----------------------------------------------------

Viem, že možno nudná časť, ale musela som to tam dať hlavne kvôli tomu, že sa tí dvaja na seba museli pozrieť.

Keďže je už ten silvester, tak som to pridala skôr, ako som mala v pláne.