I Lived

Nothing

"Cassie!" zakričala učiteľka na mňa.

Ja ju tak nenávidím. Keď vám niečo povie, že máte urobiť a vy to potom urobíte, bude to zle. S ňou sa ani hádať nedá, pretože nikdy nemá pravdu, ale nevie si to priznať.

"Čo to robíš? Máš počítať!" Zobrala mi zošit, do ktorého píšem kázeň o živote. Včera mi totiž to dedko Ben ponúkol, aby som to vyskúšala napísať. A potom by som to prečítala pred celým kostolom. Zabudla som sa zmieniť, že dedko je kazateľ. 

Nebránila som sa, no štvalo ma to, pretože mala pravdu. Tentokrát mala pravdu. Ale, keď ja už som to mala vypočítané. Otázka je, či aj dobre. Takže sme znova pri tom, že nemá pravdu

"Zavolám tvojim rodičom!" vyhrážala sa. Potom mi došlo, že to asi nebude dobré.

"Nevolajte!" zadržala som ju. 

"A to prečo?" 

"Pretože ak im zavoláte, budú si myslieť, že sa stalo niečo vážne," bránila som sa. Aj keď je pravda, že im cez telefón môže povedať, čo sa stalo. No aj tak ich nechcem zaťažovať. "Pretože to, že nedávam pozor, nie je až také zlé. Robia sa tu aj horšie veci."

"A ty si niečo videla?"

"Ako učiteľka by ste to mali vedieť," odbila som ju. "Úúúúú," bolo počuť po triede.

"Exuse me?" opýtala sa vražedným pohľadom. To ju prinútilo zopakovať: "Volám tvojim rodičom a žiadne výhovorky!" Nahnevaná sa otočila k jej stolu.

"A vrátite mi to?" otázku som mierila na môj zošit.

"Dostaneš to, až sem prídu tvoji rodičia."

"Shit!" zašepkala som si. 

"Čo si to povedala?" obrátila sa.

"Nothing." A pri mojej odpovedi som sa začala smiať.

"Čo je ti smiešne?"

"Nothing," zopakovala som. Potom mi to prišlo ešte viac vtipné.

"Čo je smiešne?" zašepkal Luke vedľa mňa.

"Nothing is a song," odpovedala som mu potichu.

"By who?"

"The Script. Je to o zlomenom srdci. Nie o takom, čo sa deje v živote..." Napríklad teraz.

"A nemôžete zavolať radšej môjmu dedkovi? Rodičia práve pracujú a tak ľahko sa im z práce prísť nepodarí." Dedko bol vždy na mojej strane. A teraz, keď píšem to, čo mi ponúkol sa poteší. A potom sa môžem vyhovoriť aj na to, že príklady som mala vypočítané.

"Ako sa volá tvoj dedko?"

"Ben Evans." Prekvapene sa pozrela. No čo? Má za problém, že je kazateľ. Každú nedeľu chodí do kostola. je silná veriaca. "Is something wrong?" opýtala som sa.

"Nó, divím sa, že takéto hriechy robíš." Prišlo mi to neskutočne vtipné. Čudujem sa, že som to udržala.

"Na svete sú aj horšie veci ako nedávanie pozornosti cez hodinu, keď už mám všetky príklady na strane vypočítané." 

"Prečo si taká?"

"Môžem si to dovoliť!" 

-------------------------------------------------------------------

Vyšla som z triedy medzi poslednými a zastavila som sa pri svojej skrinke. Vybrala som si zošity a učebnice, ktoré potrebujem, a keď som ju zatvorila, vyplašila som sa, pretože tam stál (okrem mňa) najväčší outsider. Ethan. 

"Iba som ti chcel povedať prepáč za minulý týždeň na futbale. Bola si vážne dobrá!" pochválil ma. V poslednej dobe ma všetci naháňajú. A viete, čo nechcem. Fu, dobre, Cassie. Buď milá!

"Ďakujem," usmiala som sa. Nemôžem byť predsa hnusná, keď sa usmievam. Len mi je to zvláštne, keď sa so mnou začne niekto rozprávať a ešte keď sa nepoznáme. Potrebné veci som už mala v ruke, takže som sa mohla vybrať do triedy.

 "Ako to robíš?" Ethan išiel po mojom boku.

"Život ťa naučí, ak máš šiestich bratrancov, troch dospelých chlapov a deda," vysvetlila som. "A ty máš niekoho s kým hráš? Nemôžeš byť len tak taký dobrý."

"Otec ma to naučil hrať už keď som bol malý. No a teraz hrám hlavne tu alebo s kamarátmi. Je nás dosť." 

"Vážne?" neverila som, že má Ethan kamarátov. Bola som rada, že ich má aspoň mimo školy, pretože na tejto ich nenájde. "Niekedy by sme si mohli zahrať spolu, pretože, ak sa rozdelíme do tímov, tak sme iba štyria v jednom."

"To znie dobre," usmial sa.

--------------------------------------------------------------------

Po vyučovaní som sedela v triede matikárky. Zvláštne bolo, že tam mala zapnuté rádio. Začala som si spievať a naschvál ho vypla.

"Vážne mi chcete skaziť deň úplne?" opýtala som sa jej. Aj keď mi ho neskazila, celkom som si to užila.

"Vieš, čo mi nejde do hlavy?" oprela sa o lavicu predo mnou a naklonila sa dopredu. 

"Nemám ani tušenie," pokrútila som hlavu nepozerajúc na ňu.

"Prečo si vždy taká usmiata, šťastná. Ako to, že ťa nič nevytočí? Nikdy si nebola taká drzá. Bola si..."

Dokončila som za ňu: "Znudená? Tichá ako ryba? Ak sa budete niekedy snažiť pokaziť mi aj ten najhorší deň, tak vám to nevyjde!" 

Náš rozhovor vyrušil dedkov príchod. "Dobrý deň." Najskôr mi dal pusu do vlasom a potom si sadol do prázdnej lavice vedľa mňa. "Tak, čo sa deje?" spýtal sa.

"Nothing much. Podľa nej je to asi koniec sveta," zašomrala som.

"I am still here!" bránila sa.

"I still see you." 

"Vysvetlí mi už niekto, čo sa stalo!" namietal Ben. 

"Vaša vnučka si písala toto cez hodinu." Položila pred neho môj zošit. Automaticky ho otvoril a začal očami prebiehať po slovách.

"Začala som už včera a potom som sa už nevedela odtrhnúť," vysvetlila som mu. Chúďa učiteľka nevie o čom je reč. Ale možno vie, pretože možno si to prečítala.

"Vážne?" čudoval sa. "Myslel som, že to nepôjde tak ľahko. Predsa si váhala."

"Váhala, ale chcela som vyskúšať to napísať. A ukázalo sa, že je to vlastne veľmi ľahké."

"Je to ľahké, ak k tomu máš nejaký vzťah. A ak vieš o čom máš písať."

Usmiala som sa. Potom som si uvedomila, že je nás učiteľka pozoruje. Ale nestalo sa nič hrozné. Bože, je to úžasný pocit, keď viete, že všetky vety, čo ste povedali boli zašifrované. A dedo to tiež dobre zahral. Nikdy som si na slová nedávala pozor, ale teraz sa okolo mňa pohybujú "nebezpeční" ľudia. 

"Takže, ja sa vám za to ospravedlňujem pani učiteľka. Už sa to viac nestane," povedal za mňa dedo. Mala by som to povedať ja, ale nebola by to pravda a nenávidím ju, až tak, že keď ju vidím mám chuť si vytrhať všetky vlasy a žiadnu chemoterapiu nepotrebujem. 

Bolo to prekvapivo ľahké. Stačilo jej to, čo jej povedal Ben. Ale nie je sa, čo čudovať, je silná veriaca a odpustila by mi čokoľvek, ak by sa za mňa ospravedlnil sám kazateľ alias kňaz. 

Takže triedu sme opustili bez násilia. "Máš teraz futbal?"

"Tréning je až zajtra. Takže môžme ísť osláviť túto "výhru"!" 

------------------------------

Toto bolo veľmi spontánne písanie. Možno to tam ani nedám, ale chcem, aby to čítala v tom kostole. No budem to musieť domyslieť. Dúfam, že sa páči. :)

No a teraz si začínam uvedomovať, že tento názov to všetko nevystihuje. Ak by som sparvila pokračovanie, tak možno na to, ale tam mám iný názov, takže som sa rozhodla, že to premenujem na pesničku I Lived od OneRepublic :)