Nebezpečná láska

57. časť

Ráno som sa zobudila na šuchot a buchot. Otvorila som oči a videla Austina ako začal baliť. 

"Dobre ránko." povedal mi a pobozkal ma. 

"Dobre ránko, ty nevieš spať?" spýtala som sa. 

"Nie." odvetil a pokračoval v balení. 

Zhlboka som sa nadýchla a postavila sa. Podišla som k nemu aby som mu pomohla, no nevoľnosť bola väčšia a vyhrala nado mnou. 

"Si v poriadku?"spýtal sa zo strachom. 

Prikývla som a opláchla si tvár. Vošla som späť do spálne a začala baliť. 

"Stále si mi nepovedal kam ideme." spravila som smutný výraz a dúfala, že mi to zaberie. 

"To je prekvapenie." mrkol na mňa a ďalej si ma radšej nevšímal. 

Nie sme svoji ani dvadsaťštyri hodín a on mi už tají také dôležité veci. 

"Myslím, že máme všetko čo povieš?" 

"Podľa mňa áno." povedal Austin a pobozkal ma. 

Zobral kufre a odniesol ich dole. Pomaly som šla dole a prišlo mi ľúto, že tu nechávame Madison. Všetci boli na chodbe už pripravený. Podišla som k nim a objala ich. 

"Užite si to." povedal otec a usmial sa. 

"Zlatko budeš poslúchať aj dedka aj babku dobre?" povedala som Madison a vlepila jej bozk na čelo. 

"Dávajte na ňu pozor." povedala som im a ešte raz ich objala. 

"Môžme?" spýtal sa Austin. 

Prikývla som a vyšli sme z domu. Vonku už na nás už čakal taxík. 

"Kam to bude?" spýtal sa vodič. 

"Na letisko." odpovedal Austin a začal sa venovať môjmu brušku. Bol veľmi zlatý. 

"Naozaj chceš vedieť kam ideme?" spýtal sa ma po chvíľke. 

"Samozrejme." celá bez seba som mu odpovedala. 

"Kerala." bolo jediné čo povedal. 

Niečo  mi to hovorilo, ale nevedela som si spomenúť. Keby som si len tak vedela spomenúť. Vystúpili sme a išli sme pre letenky. Sadla som si a nechala to na Austinovi, pretože mi opäť prišlo nevoľno. Mám taký pocit, že som sa takto necítila ani pri Madison. Pritom to bolo moje prvé dieťa. 

"Môžme?" spýtal sa ma, keď videl, že mi nie je najlepšie. 

Prikývla som a išli sme do lietadla. Našli sme si miesta a sadli si. Chvíľku sme sa rozprávali a ani neviem ako, ale zaspala som. 

"Miláčik už budeme pristávať." počula som pri uchu.

Otvorila som oči a neverila som, že som celú cestu prespala. Pozrela som sa cez okno a videla som ... Tadž Mahál? 

"Zlatko to bol Tadž Mahál?" jemne som sa spýtala. Austin iba prikývol a usmial sa. 

"Ako si to vedel?" spýtala som sa vyčítavo. 

"Proste sa to ku mne dostalo." mrkol na mňa a pobozkal ma. 

Do Indie som chcela ísť už ako malá. Vidieť Holi festival čo je vlastne festival farieb. Pristáli sme a snažili sme sa nájsť taxík. Veľmi dlho to netrvalo a jeden bol rovno pred nami. Austin mu dal adresu a vybrali sme sa na cestu. Bolo to tu veľmi krásne. Cesta netrvala ani pol hodinu a boli sme na mieste. 

"Dobrý deň my máme u vás rezerváciu." povedal Austin nejakej pani. 

Tá nás viedla pomedzi palmy a boli sme na mieste. Bola to malá chatka na lodičke. Bolo to veľmi krásne a útulne. Už teraz sa mi to tu páči a to sme nevideli ešte všetko. Poukazovala nám to tu a odovzdala nám kľúče.  Ľahli sme si a rozprávali sa. 

"Ďakujem." povedala som po chvíľke. 

"Začo?" spýtal sa prekvapene. 

"Zato, že mi plníš sny z detstva." odpovedala som mu a pobozkala ho. 

Takto sme boli ešte asi hodinu. Tehotenstvo je v niektorých veciach strašné. Napríklad v tom, že každú chvíľku sa vám chce spať. Aj teraz nado mnou vyhráva únava, až nado mnou vyhrala úplne. 

Nová časť :) dúfam, že sa vám bude páčiť. Viacerí ste mi písali, že by mohli byť časti dlhšie tak sa budem o to snažiť. Vaše názory by ma zaujímali. A hlavne čo si myslíte o príbehu. Veľmi pekne ďakujem za komentáre, ktoré boli veľmi pekné a nakopli ma dopredu.