Nebezpečná láska

10. časť

"Neviem ako mám začať." potiahol sa za konceky vlasov a začal sa mu viacej nadvihovať hrudník. Nadvihla som obočie, aby začal hovorit. Popravde? Občas bývam veľmi netrpezlivá.

"Martin už jej to povec." naliehala mama.

"No takže... hmm... ja som už pár rokov mafián. Je to moja práca, ktorá ma živý. Celý čas čo som s vami vás ochraňujem a cvičím ťa, aby si sa mohla ochrániť. Raz sa odsťahuješ a budes si musieť poradiť sama. No dnes sa to zmenilo. Chcem, aby si sa k nám pridala. Nemusíš sa báť, všetko ťa naučíme a nikto ťa nezlomí tak?" celú tu dobu som počúvala zo zatajeným dychom.

Mám ísť do toho? Veď som pomaly celý život nevedela čo robí.

"Robíš si zo mňa srandu?" začala som sa smiať.

"Vyzerám nato?" odpovedal mi s vážnosťou a ja som sa prestala smiať.

"Čo všetko to zahŕňa?" spýtala som sa zo zdvihnutým obočím.

"Becky ty si vysoká, pekná a máš akurát postavu, takže to najhlavnejšie máš." zasmial sa a pokračoval. "Výcvik máš a ešte aj budeš mať, no hlavne musíš byť silná, niektoré akcie sú aj na dlhšie." hovoril už vážnejšie.

Skúsiť niečo nové by nemuselo byť zlé, no keď ja neviem. Naozaj to chcem? Z premýšlania ma vyrušilo klopanie na dvere. Kto to môže byť? Otec rýchlo zobral mŕtveho človeka a schoval ho ani neviem kam. Úplne som zabudla, že sme ho nechali na mieste. Postavila som sa a šla otvoriť. Otvorila som a stál tam chalan približne v mojom veku.

"Ahoj, býva tu Martin Gonzalez?" nebol si istý, no ja som iba prikývla.

Je normálne aby mal niekto také krásne hnedé oči? Ani moje nie sú také. Nadvihol obočie a čakal, čo bude ďalej.

"Prepáč poď ďalej." odstúpila som od dverí a rukou naznačila, aby šiel do nútra. Venoval mi letmy úsmev a ja som mu ho opätovala. Vkročil do obývačky a otec ho hneď privítal.

"Becky toto je Justin Bieber bude ti pomáhať." povedal to akoby sa nič nedialo. Krútila som nesúhlasne hlavou.

"Ja som nepovedala, že do toho idem." nechápavo som povedala. Kedy sa s ním vlastne dohodol? Všetkým sa zväčšili oči o desať čísel.

"Akože nejdeš?" precedil cez zuby otec a zvalil sa na gauč. 

Otočila som sa a šla do izby. Na schodoch ma zastavila nečia ruka. Otočila som hlavu a uvidela Jastina. Ako by ma mohol on presvedčiť? Nadvihla som obočie a čakala, čo vlastne odo mňa chce.

"Môžem s tebou hovoriť? spýtal sa s prosbou v hlase. Krikývla som a naznačila, aby šiel za mnou.

Počula som kroky čo mi naznačovalo, že ide za mnou. Otvorila som dvere od izby a sadli sme si na postel. Neverím, že on je tiež mafián. 

"Bol by som rád, keby si sa pridala." začal rozprávať. "Vieš nejaké akcie sú dobre práve kvôli dievčatám a teba si tam viem predstaviť. pokračoval.

Zhlboka som sa nadýchla a spustila. "Neviem čo mám robiť. Bojím sa, Keby tam bolo nejaké dievča, ktoré poznám tak v pohode." neverím čo som teraz povedala.

"A ... potom?" pozrel na mňa s malou dušičkou.

"Potom ano." odpovedala som mu a venovala letmý úsmev. Objal ma s perami mi naznačil slovo ďakujem. Odišiel z izby  a ja som sa zvalila na postel. Po chvíľke nado mnou vyhrala únava.

Tak ďaľšia časť :) neviem ci sa vám bude páčiť, podľa mňa je taka trošku nudná, ale nabudúce bude lepšia :)