Nebezpečná láska

13. časť

Viem, že je to všetko divné, no prežívam to tak isto ako aj on. Má ten najlepší život a ešte frfle, Vybrala som si telefón z tašky a chcela som zavolať otcovi, keď som si medzi kontaktmi všimla Justina. Ťukla som na jeho číslo a dúfala, že ma zdvihne. 

"Ano?" ozvalo sa mi z telefónu. 

"Justin?" opýtala som sa ho a všimla som si Austina ako spozornel. 

"Ano. Becky čo sa deje?" znel trošku vystrašene. 

"No trošku. Justin niekto sa nás pokúšal zabiť. Teraz sme v neakej bytovke teda v garáži a ja som postrelená. Justin prosím pomôž mi ja...hmmm... bojim sa." povedala som cez plač.

Nechcela som, aby ma Austin videl plakať, ale nešlo to zastaviť. 

"Dobre opíš mi, čo sa stalo a ja som pomaly na ceste." povedal vystrašene.

"Šla som s Austinom domov, keď som si všimla nejaké auto za nami, ako išlo dosť pomaly. Pridali sme do kroku, obzrela som sa a videla som dvoch mužov zo zbraňami." nadýchla som sa a pokračovala.

"Rozutekali sme sa okolo bytovky a vliezli dovnútra garáže, potom som ti už volala." povedala som klúdnejšie. 

"Dobre pozorne počúvaj." povedal a zrazu niekto klopal na garáži.

Zhlboka som sa nadýchla a pritisla sa k Austinovi.

"Čo si počula?" opýtal sa zvedavosťou.

"Klopanie." odpovedala som opäť cez plač. 

"Dobre odstúpte od dverí." urobili sme čo povedal a Austin šiel ďalej odo mňa.

Stále je na mňa nahnevaný. Silný buchot ma vyrušil z myšlienok. Pozrela som sa a všimla som si Justina. Netuším, ako sa mu podarilo tak rýchlo prísť a už vôbec netuším, ako sa mu to podarilo otvoriť, no v tejto chvíli mi to bolo jedno. 

Jediné po čom teraz túžim, je niečo proti bolesti. Podišiel ku mne bližšie a ja som sa znovu rozplakala. 

"Ššš. Už je dobre už som tu."povedal a držal ma v silnom objatí. 

Pomohol mi postaviť sa a ja som zacítila ešte väčšiu bolesť. Spravila som pár krokov a zosypala som sa na zem. Justinov pohľad hovoril sám za seba a hneď sa ma opýtal, či som v poriadku, no ja som len prikývla s hlavou. 

Austin sa na mňa radšej ani len nepozrel. Bolo mi to strašne ľúto, no čo s tým už môžem robiť? Nasadli sme do auta a šli... vlastne ani sama neviem kam ideme. 

"Justin? Kam ideme?" spýtala som sa potichu, inak mi to ani nešlo.

"Ideme domov, už nás tam všetci čakajú." odpovedal a venoval mi letmý úsmev.

Z pohladu Austina 

Stále som sa nespamätal z toho čo sa stalo. Mohli nás zabiť! Čo sa ešte stane? Sedel som v tichosti v aute a snažil sa na všetko prísť. Nemal som po nej kričať, videl som, že jej to je lúto, ale čo sa s ňou deje? 

Skoro ma u nej zabila, v obývačke majú mŕtve telo a teraz nás niekto chcel zabiť. Nechcem, aby sa jej niečo stalo a nechcem, aby sa kvôli tomu so mnou nebavila, to by som nezvládol. No neviem čo sa stane a nechcem nad tým ani premýšlať. Budem žiť v prítomnostu, čo sa stane tak sa stane!

"Becky?" pošepkal som jej pri uchu.

Pozrela na mňa a nadvihla obočie, aby som pokračoval. 

"Ja..no.. mrzí ma to, nechcel som po tebe kričať."  vysypal som zo seba. Videl som, ako sa jej dvíhali kútiky úst do úsmevu.

"To je v poriadku je to moja vina." povedala skôr sama pre seba. 

"Tak sme tu." povedal Justin keď zaparkoval. 

Becky vystúpila a ja som sa pridal. Prichytila sa auta a zapozerala sa do zeme. Prišiel ku nej bližšie a opýtal som sa.

"Čo sa deje?" Pozrela sa na mňa nadýchla sa a povedala. 

"Je mi hrozne zl-." nedopovedala a zrútila sa na zem. Priskočil som k nej a zachytil ju. 

Zobral som ju do náručia ako princeznú a šiel s ňou do vnútra. 

"Čo sa stalo?" vykríkol Justin.

"Prišlo jej zle a odpadla." precedil som cez zuby.

Vstúpil na chodbu nejaký muž a povedal.

"Rýchlo ju sem položte stratila vela krvi." povedal zo strachom v očiach.

Položil som ju na gauč a čakal čo sa bude ďalej. Vybral jej guľku z lýtka a snažil sa zastaviť krvácanie. Po pol hodine sa mu to úspešne podarilo a ja som si vydýchol. 

Tak a máme tu ďaľšiu časť :) čo myslíte ako to bude ďalej pokračovať ?