Nech žiaria hviezdy, keď plačem (FF - Loui Tomlinson)

37.časť - Pozvanie

 Naštvane som odomkla dvere domu a hodila kľúče na stôl. V žalúdku mi škvŕkalo od hladu no snažila som sa na to nemyslieť. Uvarila som si kávu, hoci som vedela, že v noci nezažmúrim ani oka. S povzdychom som si sadla na gauč a odpila si z kávy. Zrak mi padol na otvorenú obálku od Louisa. Natiahla som k nej ruku a znovu čítala slová, ktoré boli adresované mne. Od stretnutia so Zaynom som mala v hlave ešte väčší zmätok, než pred Louisovým odchodom.

Ubehli dva dlhé mesiace a ja som stále neprišla na riešenie môjho problému. Myslela som si, že si po čase ktorý sme od seba vzdialený uvedomím, čo vlastne Louis pre mňa znamená. Samozrejme, že som k nemu cítila istú náklonnosť, ale niečo ma brzdilo v tom, aby som to nazvala láskou. Od toho incidentu s Brianou a našou hádkou všetky moje nádeje voči nemu zhasli.

Zaynové slová sa mi premietali v hlave ako pokazená gramofónová platňa, ktorá sa zasekla uprostred piesne. Čo urobím keď sa vráti, a ja stále nebudem poznať odpoveď?

Zamierila som do spálni a ľahla si na posteľ. Ruky som prekrížila na hrudi a hľadela do stropu nado mnou. Spoločnosť mi robilo mŕtvolné ticho a samota. Privrela som oči a počúvala svoj tlkot srdca a pravidelné nádychy a výdychy. Hodiny na stene odbili 8 hodín a sekundová ručička nemilosrdne tikala. Tik-tak, tik-tak. Výdych, nádych. A v tom som sa stratila sama v sebe.

**

Otvorila som oči. Stála som uprostred izby, ktorá bola napoly pohltená tmou. Cez okno presvitali mesačné lúče splnu a osvetľovali polovicu izby. Obzrela som sa po celej izbe. Pripadala mi známa akoby som tu už niekedy bola. Podišla som k dverám s úmyslom odísť, no tie boli zamknuté. Prudko som vydýchla a rozhliadla sa znovu po miestnosti. Zrak som uprela na dvere, ktoré viedli na balkón. S malou iskierkou nádeje som ich potiahla no márne. Obrátila som sa im chrbtom a zhíkla som. Automaticky som sa chytila miesta, kde mám srdce a potácala sa dozadu.

„Nie," úpenlivo som pokrútila hlavou. „Opäť ty?"

Necelý meter odo mňa stála Sophiina silueta. Nevidela som jej do tváre, keďže stála v rohu miestnosti, kde izbu neosvetľoval spln. Pomaly vyšla z tmavého kúta a ja som mala možnosť obzrieť si jej krásnu tvár. Bola odetá ako obyčajne v každom mojom sne, vlasy jej v pravidelných miernych vlnkách splývali na hrudníku a na tvári jej pohrával mierny úsmev.

„Vitaj späť." Privítala ma a kývla mi rukou na znak pozdravu.

„Prečo teraz?" Spýtala som sa jej a predĺžila medzi nami vzdialenosť. Istým spôsobom ma desila, posledné po čom som túžila bolo byť v jej blízkosti.

„Už to poznáš Kate. Budeme sa vídať dovtedy, pokiaľ ma nezbavíš Liama." Naklonila hlavu na bok a mierne pootvorila jej plné pery.

„Vyznelo to tak, akoby ti prekážal." Znechutene som odvrkla a prekrížila si ruky na hrudi. Už ma to prestávalo baviť.

„To ja prekážam jemu. Skús sa vcítiť do mojej situácie drahá Kate. Stále blúdiť v tme medzi ničotou tak dlhý čas. A to len preto, lebo som s ním spätá. Nechce ma pustiť." Na tvári sa jej zjavil bolestný úškľabok.

„Tak prečo sa nezjavuješ jemu ale mne? Ktorej časti vety si vtedy nepochopila? Ja mám Louisa Sophia. Chceš dosiahnuť, aby sa Liam odľúbil od teba a zaľúbil do mňa alebo čo? Tie tvoje záhadné reči, ktoré nemajú logiku mi už lezú nad hlavu." Sophiin výraz sa pri mojom pohoršenom tóne nijak nezmenil.

„Aké lži. Ani som nemusela do toho zasiahnuť. Liam si to uvedomil aj sám." Sophia sa zasmiala hrdelným smiechom a podišla o krok bližšie ku mne. Z jej smiechu mi naskočili na koži zimomriavky. Nervózne som prehltla a nepatrne od nej ustúpila.