Nech žiaria hviezdy, keď plačem (FF - Loui Tomlinson)

27.časť - Som bez neho prázdna škrupinka

„No prudká rozkoš prudko dohorí;

Záblesk a tma, tak ako pušný prach v objatí s ohňom vzbĺkne vlastným koncom.

Rómeo a Júlia, 3.dejstvo, 6.obraz

*O dva dni*

Čas plynie. Aj keď sa to zdá nemožné. Aj keď každý pohyb sekundovej ručičky zabolí, ako keď sa do modriny nahrnie krv. Plynie nerovnomerne, podivne skáče alebo sa pokojne naťahuje, ale plynie. Dokonca aj pre mňa.

Ležala som rezignovane na posteli v hosťovskej izbe, ktorá bola zariadená vo viktoriánskom štýle. Zobudila som sa asi pred 5 minútami a okamžite sa dostavila tá prudká bolesť na hrudníku.

Bolo to ohromujúce, mala som pocit, akoby som mala v hrudi vyrazenú obrovskú dieru, akoby som prišla o životne dôležité orgány a na okrajoch mi ostali roztrhané, nezahojené rany, ktoré stále pulzovali a krvácali. Rozum mi však hovoril, že pľúca mám stále neporušené, no napriek tomu som lapala po dychu a točila sa mi hlava, ako keby bolo moje úsilie úplne márne.

Aj srdce mi určite ešte tlčie, ale nepočula som v ušiach jeho búšenie. Stočila som sa do klbka a rukami si objala rebrá, aby som sa nerozpadla. Hľadala som tú známu apatiu. Uzavrieť sa do seba a nič iné nevnímať. Takto som žila už dva dni. Bola som bdelá, cítila som bolesť – boľavú stratu, ktorá mi vyžarovala z hrude a vysielala do hlavy a končatín skazonosné vlny utrpenia – ale dalo sa to zvládnuť.

Po prvý raz po strašne dlhom čase som netušila, čo ma ráno čaká.

Vstala som a prešla k dverám spálne. Po špičkách som zamierila k Sandrinej izbe a potichu pootvorila dvere. Jej spálňa bola prázdna. Zišla som teda dole točitým schodiskom do priestrannej haly. Dvere oproti schodom boli pootvorené tak som vošla dnu.

V kuchyni sa na mňa upreli dva páry očí.

„Dobré ráno," povedala mi s úsmevom Sandra a hneď vstala od stola a zamierila k pultu. Moje oči však hľadeli na osobu, ktorá robila Sandre spoločnosť. Harry si ma nebadane premeral od hlavy až po päty a jeho oči nakoniec zastali na mojej tvári.

Mierne si odkašľal a chrapľavým hlasom sa mi prihovoril. „Hm, ako sa máš?" spýtal sa ma milým tónom, keď som sa usadila vedľa neho.

„Fajn," odvrkla som mu a odpila si z pohára kávy, ktorý stál predo mnou.

Sandra predo mňa postavila tanier s cereálnym pečivom a zeleninou. Okamžite som pokrútila hlavou. „Nechcem jesť."

Vymenila si s Harrym pohľady a na tvári sa jej usadil ustarostený výraz. „Takto to chodí už dva dni," šepla Sandra Harrymu.

„Hej ja som tu." Otrávene som odvrkla a venovala im zamračený pohľad.

„Vyzeráš príšerne Kate." Skonštatoval Harry.

Ignorovala som jeho poznámku a usrkla si z kávy. „Obaja chodia po dome ako zombíci." Pokrútil hlavou Harry a odhryzol si z pečiva.

Pri jeho slovách som zodvihla hlavu a uprela naňho oči. Všimol si moju reakciu a kútiky úst sa mu zdvihli do mierneho úsmevu.

„Nemysli si, že si jediná ktorá je na tom takto. Obaja chodíte zo zvesenými plecami a apatickým výrazom. Odmietate jesť a komunikovať. Ste zavretí vo svojej izbe a čučíte do steny."

„Harry!" Drgla doňho Sandra a zamračila sa naňho.

„Čo? Veď je to pravda! Musel som jej to povedať." Znovu sa otočil ku mne.