Nech žiaria hviezdy, keď plačem (FF - Loui Tomlinson)

36.časť - Rana pod pás

To meno mi bolo odniekiaľ známe no nevedela som ho zaradiť. Spýtavo som hľadela do jej modrých očí.

„To je moja kolegyňa z práce." Skonštatovala a dvíhala sa na odchod.

„Ozvi sa mi častejšie San." Pritúlila som si ju k sebe a pobozkala ju na rozlúčku na líce.

„To skôr ty mne. Mala by si v práci povoliť. Užiť si aj voľné dni. Niekedy nám bývalo spolu tak dobre, vedeli sme sa zabaviť." Žmurkla na mňa a venovala mi široký úsmev.

„Bola si od ich odchodu u nich doma?" Moja otázka ju viditeľne zaskočila.

„Hm, nie mala by si som?" Zmätene na mňa uprela zrak. „Asi nie, nechaj tak." Pokrútila som hlavou a mávla rukou nad mojou otázkou. Vyprevadila som ju k dverám a sledovala ako nastupuje do jej sivého Volva.

S povzdychom som podišla k chladničke a rozmýšľala čo si dnes uvarím.

„Do pekla nie," zúfalo som šepla, keď som očami prebehla obsah chladničky. Pohľad som presunula na okno, kde stále padal hustý dážď.

Bola som nútená ísť si nakúpiť do supermarketu ak nechcem zomrieť od hladu.

Obliekla som si kabát a nepremokavé čižmy a do rúk zobrala dáždnik.

Pred supermarketom sa pohyboval hlúčik ľudí. Keď som prechádzala okolo nich všimla som si že sú to novinári. Podľa toho, že v rukách držali fotoaparáty . Kabát som si vytiahla vyššie k tvári a s pohľadom upretým do zeme som v rýchlosti vošla do obchodu. Prechádzala som pomedzi regálmi a vzala do rúk balíček s cestovinami. Práve som sa načahovala za konzervou, ktorá vyzerala na prvý pohľad chutne, keď som si všimla muža stojaceho neďaleko mňa.

Vyberal si zo širokej ponuky sáčkových polievok. Ešte viac ma prekvapilo, keď som toho muža spoznala.

„Odporúčam francúzsku." Ozvala som sa, keď som k nemu podišla. Do rúk som zobrala menovanú polievku a ukázala mu ju. Tvárou mu mihol úsmev a zobral si odo mňa balíček.

„Nebudem ľutovať?" spýtal sa so širokým úsmevom. Nemohla som si nevšimnúť, že si ma celú premeral. Jeho oči zastali na mojej tvári.

„Dúfam, že nie. Aj keď tento druh polievok z vrecka nie je práve najzdravší." Sledovala som ako na mňa hľadí a potom skúma nápis uvedený pod názvom polievky.

„Keď človek nemá čas si uvariť, zje hocičo." Pokrčil plecami a polievku si vložil do košíka, ktorý držal v ruke.

Jeho pohľad sa zastavil na mojom košíku a nadvihol obočie. „A to nie som sám." Kývol hlavou smerom ku košíku v mojej ruke.

„Tiež som zaneprázdnená osoba." Pousmiala som sa a pohľad zabodla do jeho čokoládových očí. Viditeľne ma nespoznal.

Chvíľu sme si hľadeli navzájom do očí. Roztápala som sa v jeho čokoládových očiach ako zmrzlina na horúcom slnku.

„A čo keby sme si dali namiesto týchto polotovarov teplú večeru?" Spýtal sa ma so spýtavým pohľadom a vyčaril okúzľujúci úsmev, čím ukázal svoje biele perličky. Jeho nebadaný pokus o flirt ma prekvapil.

„To malo byť pozvanie?" Zasmiala som sa.

„Áno, prijímate?"

Na jednej strane ma lákala ponuka toho, že by som nemusela doma variť. No na druhej strane som si nebola celkom istá či to mám prijať.

„Nie ako odpoveď neakceptujem." Žmurkol a nastavil mi ruku. Prikývla som na znak súhlasu a vzal moju ruku do dlaní a pobozkal ma na jej chrbát. Mierne som sa zapýrila a rozpačito sa usmiala.