Nech žiaria hviezdy, keď plačem (FF - Loui Tomlinson)

17.časť - Som tu pre teba

KATE

Po práci som sa rozhodla zájsť ešte na cintorín. Keďže sviatok všetkých svätých som strávila v práci, chcela som zájsť na cintorín a pomodliť sa za mojich starých rodičov. Hoci sú pochovaní tisíce kilometrov odo mňa prišlo mi to symbolické zájsť na miestny cintorín a venovať im chvíľu svoj čas.

Všade na uliciach pofukoval silný chladný vietor, len na cintoríne panovalo ticho, lístie pokojne ležalo na už zamrznutej tráve. Panovalo tam bezvetrie. Za vysokou stenou, až v rohu cintorína bol hrob, ktorého náhrobok upútaval pozornosť ľudí, ktorí občas zašli na samí koniec cintorína s túžbou nájsť niečo zvláštne. Z náhrobku žiarila tvár dievčaťa, ktorá bolo v tej dobe, keď ju fotili, veľmi šťastná. Jej úsmev bol tak krásny. Pred hrobom stál chlapec a smutne sa pozeral na náhrobok, ktorý mal vo svojom záhlaví citát: ,,Kdekoľvek budeš, ak budeš počúvať, nájdeš ma vedľa".

Zdal sa mi nejaký známy, ale keďže bol ďalej odo mňa nevedela som presne určiť kto by to mohol byť. Na cintoríne už bolo šero a pomaly sa začínalo stmievať.

Stál tam v tieni líp, v ruke držal kyticu krásnych chryzantém. Hladkal ich a na ruky mu chvíľami padali slzy. Ja som tam stála v pozadí s trochou zvedavosti a pozorovala som ho. Stál tam už dosť dlho, ani raz sa neotočil, ani raz sa nepozrel inam, než na tvár toho dievčaťa. Pristúpila som bližšie, aby som mu videla do tváre.

Prekvapene som vydýchla. Bol to Liam. Čo tu robí?

Uvidel ma a akoby ma ani nevnímal, kým som naňho neprehovorila. Kľačal pri hrobe dievčaťa.

Keď som sa mu pozrela na pery, uvidela som, že sa s niekým rozpráva, ale nikto tu nebol. Až po chvíli som si uvedomila, že slová, ktoré vypúšťa cez pery sú určené niekomu, kto už na veky spí. Boli to slová pre to neobyčajne krásne dievča. Šepkal niečo, ale ja som mu nerozumela. Až po chvíli vzlyk zosilnel a on šepkal: ,,Prečo si odišla?" V tej chvíli by som sa najradšej stratila a nebola toho svedkom. Potom položil kvetiny na hrob, otvoril lucerničku a zapálil sviečku. Vybral z vrecka vreckovku, utrel si oči a zbadal ma. Na chvíľu sa zastavil a svojimi hnedými očami sa na mňa pozrel. Bol to pohľad veľmi smutný, ale mal zamatovo mäkký hlas.

„Kate?" spýtal sa meravo a pootvoril ústa. „Čo tu ty robíš?"

. Nezmohla som sa ani na slovo. Opýtal sa ma znovu a v tom som pocítila nad ním ľútosť. Mala som veľkú chuť ho objať a pritúliť k sebe. Po líci sa mi skotúľala slza.

Doviedol ma k lavičke a požičal mi vreckovku. Bola to hrozná chvíľa. ,,Prepáč, nechcela som," povedala som. ,,To nič," povedal a začal mi rozprávať svoj príbeh.

,,Volala sa Sophia. Začali sme spolu chodiť. Spoznali sme sa na škole. Páčila sa už dlhšie, ale nikdy som nenašiel odvahu prehovoriť na ňu. No nakoniec po niekoľkých rokov som si povedal, že to skúsim. Pozval som ju na kávu. Prijala moju ponuku a od vtedy to začalo. Pripadala mi ako bohyňa, ktorú mi niekto musel poslať. Rozprávali sme sa spolu a potom som ju odprevadil domov. Druhý deň sme spolu boli v kine, kde sme sa tiež prvý krát bozkávali.

Potom nastalo veľa nádherných dní. Po pol roku sme spolu prvý krát spali. Chodili sme si na proti ku škole. Len raz sme sa spolu pohádali, netrvalo to však dlho, po hodine sme boli zase spolu. Chodili sme spolu do kina a do divadla, takmer sme sa od seba nepohli. Naša parta nám hovorila ,,snúbenci"."Keď mi Liam o tom všetkom rozprával, bolo mi zase do plaču. Nedokázala som udržať slzy, plakala som a plakal aj on. Stromy a zamrznuté lístie okolo boli jedinými svedkami nášho rozhovoru.