Nech žiaria hviezdy, keď plačem (FF - Loui Tomlinson)

1.časť - Začiatok

Takže sa nemýlila, ten pocit bol správny. Vystrašene sa rozutekala tmavou ulicou s búšiacim srdcom. Utekala ako najrýchlejšie mohla, zabočila za roh pritom pozerala neustále za seba, či ju ten záhadný muž neprenasleduje.

 V tom však pocítila prudký náraz a ocitla sa na zemi. V kolene pocítila pálčivú bolesť a hneď na to horúcu krv, ktorá jej stekala po nohe . Padla rovno na zľadovatený klzký chodník. Hlasno zanadávala a trasúcou rukou si chytila krvacajúcu nohu.

„Slečna, je vám niečo?" Začula nad sebou mužský hlas v ktorom panovala dávka strachu.

Zodvihla hlavu k mužovi, no tma ktorá ich obklopovala bola až príliš temná na to, aby mu videla do tváre. "Prepáčte, ja .. nevidel som vás. Zrazu ste sa tu zjavili v tme a narazili ste do mňa." Ozval sa jeho zaskočený hlas a hned na to jej podával ruku.

Zaváhala. „No tak, pomôžem vám, postavte sa." Povedal napäto a nastavil jej aj druhú ruku.

„Auu." Na nič iné sa nezmohla, pretože bolesť v kolene sa stupňovala. Pred očami sa jej zahmlelo a prudko sa pridržala svojho spoločníka.

„Ste zranená? Môžete sa postaviť?"

 „Myslím, že áno."Hlesla Kate tenkým hlasom. Muž sa zohol na zem a do rúk uchopil nejakú vec, ktorú si vsunul do vrecka svojej bundy.

 „Ďakujem" odpovedala mu Kate, no stále  sa bála. Spomenula si na príčinu jej úteku. A premohol ju ešte väčší strach.

„Prepáčte ja nedávala som pozor. Už od práce ma prenasleduje nejaký chlapík a potom sa za mnou rozbehol."

 „Nočný Londýn je nebezpečný. Nemala by ste sa tu tak potulovať sama. Určite to bol nejaký bezdomovec, tých tu je teraz v tomto období veľa."

"Vystrašilo ma to." Hlesla a obzerala sa všade navôkol či sa ten muž neskrýva blízko nich.

"Myslíte, že dôjdete takto domov?" Spýtal sa jej, ked očami zavadil o jej nepekné zrazenie.

"Nejak tam dôjsť musím. Všade bude lepšie než na ulici." Jemne sa pousmiala. "Odvediem vás. Koniec koncov som príčínou vášho pádu." Pokrčil jemne plecami a pomaly ma viedol nočnou ulicou. Ked sme sa priblížili k prvej lampe konečne uzrela jeho tvár.

Katie zbadala prenikavé modré oči, ktoré vykukovali spoza čiapky. Nemohla z neho spustiť zrak. Jeho oči ju uväznili pohľadom. Zrazu si uvedomila, ako naňho civí tak odvrátila pohľad a pomaly vykročili smerom k jej domu.

Keď boli pri jej dome, Kate zaváhala. Pomohol jej dôjsť až k prahu dverí a zahľadel sa na jej skrvavené džínsy.

„Nevyzerá to pekne." Krútil hlavou, ked sa od neho každým metrom vzdaľovala.

„To nevadí, ja si to už ošetrím, vďaka za pomoc." Povedala mu a  jemne sa usmiala. Úsmev jej opätoval. Otočila sa  chrbtom a otvorila dvere. No zrazu ju premkla strašná nevoľnosť a zakrútilo sa jej v hlave. Celý deň nič nejedla, k tomu ten muž a bolesť v kolene. Rútila sa na zem, no jej záchranca ju zachytil. Zobral ju do náručia, prešiel cez dvere a jemne ju posadil na gauč.

„Asi zavolám záchranku." Povedal storhým hlasom a vytiahol z vrecka bundy mobil.

„Nie, prosím vás, bola to len menšia nevoľnosť malá som ťažký deň a do toho prišlo aj toto."

„Takto vás tu predsa nemôžem nechať. Nie som ten typ človeka." Vyhlásil ignorujúc jej chabé namietky.

„V tej zásuvke za mnou, je kufrík prvej pomoci," odpovedala mu rezignujúco.

Muž zobral kufrík, roztvoril ho a vybral z neho nožnice.

„Čo si myslíte, že idete robiť?!" spýtala sa vystrašene a nervózne sa pomrvila v kresle.

„No, roztrihnem vám už aj tak deravé džínsy aby som si prezrel tú ranu. Či sa azda chcete vyzliecť?" spýtal sa pobavene a pozorne sa jej zahľadel do očí.

„Jasné, že nie! No fajn, tak ich roztrihnete."

Sledovala ho ako sústredne a pomaly jej ošetruje ranu na kolene. Nevyzeralo to vážne, podľa stavu rany. Mohla si to pokojne ošetriť aj sama veď je predsa zdravotná sestra.

„Tak, a je to." Povedal, keď dokončil svoje dielo.

„Ďakujem vám, že ste tam boli. Neviem, čo by sa udialo, keby ma ten muž dobehol." šepla ticho a zadívala sa neznámemu mužovi do tváre. Jeho jasné modré oči ju prepichli pohľadom.

„To bola náhoda, že som tadiaľ šiel. Ale nemáte začo, rád som pomohol." Rukou si prehrabol hnedé strapaté vlasy, ktoré mu padli do tváre.

„ Nedáte si aspoň čaj alebo kávu?" Ostýchavo sa spýtala muža. Chcela sa mu nejako odvdačiť za jeho štedré gesto a pomoc.

"Už by som mal ísť. Ale ak chcete, pozývam vás  niekedy na kávu." Pery sa mu roztiahli do jemného úsmevu a v jeho  pestrých očiach sa zjavili svetlé iskierky.

"Tak dobre." Prikývla a hamblivo sa naňho pousmiala.

„ Výborne tak teda platí." Vnútri jeho vrecka  začal zvoniť mobil. Pozrel sa na displej zrušil hovor a ospravedlňujúco povedal: „ Musím už ísť. Rád som vám pomohol. Želám skoré uzdravenie." Znovu sa na ňu usmial a vypochodoval z miestnosti.

Kate si oprela hlavu o operadlo kresla a čakala kým za sebou zavrie vchodové dvere. Ten zvuk však neprichádzal. 

"Ehm mimochodom ja som Louis. Zdalo sa mi netaktné nepredstaviť sa." Neurčito skonštatoval.

„Katie." Podali si ruky. Jeho ruky boli napodiv teplé a mäkké. Zrazu sa jej vymámili spomienky na jej chlapca, ako ruka v ruke sedeli presne v takomto počasí v miestnom parku. Zahodila tú spomienku do úzadia. Nebude na to spomínať, je to minulosť. Sľúbila si, že to hodí za seba.

Z úvah ju prebral Louisov hlas. "Kate už pôjdem." Díval sa jej uprene do očí a nad niečím uvažoval.

Pomaly som prikývla a zdvihla sa z gauča. "Nie len sedte, vyprevadím sa sám." Jeho ruky spočinuli na jej pleci a mierne ju zatisol naspäť do gauča. 

"Dobrú noc. Ešte sa uvidíme." 

"Ako to viete?" Spýtala sa zvedavo, ked sa obracal na odchod.

"Lebo si vás nájdem."

"Vždy dodržím, čo som sľúbil." Śibalsky sa usmial a vypochodoval z miestnosti. Po chvíli sa ozvalo mierne zacvaknutie vchodových dverí a následne ticho.

Dvere sa za ním zatvorili a Katie osamela. Vyložila si nohu na stolík a len tam tak sedela a ponorila sa znova do spomienok.

*****

Ak sa Vám začiatok príbehu zapáčil, a chceli by ste vedieť, ako pokračuje príbeh dalej, čakám na odozvu ;)

-K.

*to be continue*