Nech žiaria hviezdy, keď plačem (FF - Loui Tomlinson)

33.časť - Happy B-day Louis!

Jednou nohou som stála na rebríku a balansovala na jeho rozhraní. Vyplašene som skríkla, keď váha môjho tela padala dozadu. Liam sa za mnou načiahol a chytil mi voľnú ruku. Pritiahol si ma na svoju hruď a tuho ma stískal. Úpenlivo som sa rozplakala a nedokázala som zastaviť triašku. Nohy sa mi triasli a žalúdok som mala ako na vode.

Ako náhle ma Liam prudko stiahol k sebe mierne sa zapotácal nad váhou môjho tela. Za ním bol len prázdny priestor.

„Šššt, ešte nemáme nič vyhrané. Teraz sa musíme dostať dole. Ostaň pokojne stáť, každý pohyb môže niečo pokaziť." Povedal mi do vlasov Liam a jemne ma od seba odtiahol. Jeho bunda bola zmáčaná od mojich sĺz. Priestor na ktorom sme stáli nebol určený pre viac ako jedného človeka. Liam stál na špičkách, aby som sa ja mohla pevne postaviť.

„Liam držíme rebrík, môžete pomaly zliezť dole." Skričal zdola Harryho chrapľavý hlas a obaja sme sa na seba pozreli.

„Pôjdeš prvá," oznámil mi Liam a pomaly ma otočil na mieste, kde stál on. „Budem ťa držať, pomaly schádzaj na nižší schodík."

„Koľko je tých schodíkov?" Vystrašene som sa spýtala, pretože kolená sa mi neuveriteľne triasli a nebola som schopná udržať rovnováhu.

„Okolo 30. Zobrala si ten najdlhší rebrík." Povedal Liam. Zdesene som zalapala po dychu. A hlavu pootočila nabok, aby som videla tú výšku.

Liamova ruka mi otočila bradu k jeho tvári. „Nepozeraj sa dole. Vnímaj len moju tvár a veľmi pomaly schádzaj dole. Ruku presuň na rebrík, aby si sa mala čoho držať." Jeho pokojný hlas ma privádzal do vytrženia.

„Sústreď sa." Naprázdno som prehltla a trasúcimi sa nohami som spravila prvý krok na nižší schodík. Liam mi ruku presunul na rebrík a pomaly ma pustil.

Keď mi pustil ruku vystrašene som sa uvedomila, že už ma nechráni jeho hrejivý dotyk. Pomaly som schádzala dole a ruky posúvala po bokoch rebríka. Neubránila som sa pohľadu za seba. Hoci sa výška skracovala, stále to bolo výška. Nebola som ani v polovici.

„Kate nepozeraj sa dole!" Prikázal mi Liam napätým hlasom.

„Ja nemôžem," šepla som a pri pohľade na zem sa mi znovu zakrútila hlava. Kolená sa mi roztriasli ako keby som zabehla niekoľko kilometrový maratón. Trasúcu sa nohu som nadvihla a chcela ju položiť znova na nižší schodík, keď som stúpila na hranu medzi schodíkmi. Noha sa mi pošmykla a ja som letela z rebríka dole. Bola som pripravená cítiť prudkú bolesť, ktorá však neprichádzala.

Padla som rovno do Louisovho objatia, ktorý pod mojou váhou prudko vydýchol. Ťažko dýchal a snažil sa lapiť dych no napriek tomu ma udržal. Zdesene som otvorila oči a ocitla som sa niekoľko centimetrov od Louisovej tváre. Pomaly ma postavil na rovnú zem, no stále ma zvieral ako v kliešťach.

„Kate." Jeho ruky obmotali moju tvár a pritiahol si ma na hruď. Rukou mi držal hlavu a tlačil ma k sebe. Nohy sa mi napriek pevnej zemi stále triasli. Srdce sa pomaly ukľudňovalo až bilo nakoniec prirodzeným tempom.

Liam zliezol šikovne z rebríka a spoza Louisa som sa naňho zahľadela. Vymanila som sa z jeho objatia a rozbehla sa k Liamovi a vrhla sa mu okolo krku.

„Ďakujem ti." Tvár som si zaborila pod jeho sánku ku krku a vdychovala jeho príťažlivú vôňu. Slzy mi aj napriek tomu, že som už bola v bezpečí neprestávali tiecť. Pristihla som sa, že sa mi nechcelo odtrhnúť z jeho objatia.

„Nemáš začo," ticho šepol a z veľkou nevôľou som sa od neho odtiahla. Zazrela som Louisa ako kráča späť k domu.

„Asi sa ho to dotklo." Skonštatoval Liam. Sandra sa mi vrhla do náručia a celá sa striasla rovnako ako ja.