blue as your eyes || luke hemmings

part thirty seven

Chcel zase niečo viac, no kopla som ho do brucha. Zasyčal, odhodil ma zo seba a ja som spadla na zem. Nasratý zase odišiel, a ja som sa len pozerala do steny. Celé hodiny.

Musím odtiaľ nejak vypadnúť.

Dlho som premýšľala a pozerala sa do tej bielej steny predo mnou. Už mi to liezlo na mozog, nudila som sa, a to dosť neznášam.

Začala som dokonca nenávidieť biele steny.

Oči sa mi už zatvárali od únavy, a ja som prepadla do hlbokého spánku. Síce miesto kde som zaspala nebolo vôbec pohodlné, ale musela som to vydržať. Čo iné mám robiť, všakže? 

Neviem koľko hodín som spala. Tu dole som nemala pojem o čase. Som vlastne dole? 
Musím. Niesu tu okná. Asi sa tu zdivočím.

Keď som sa zobudila, pohľad mi upadol na zamknuté dvere. Povzdychla som si. Pociťovala som už hlad, a dúfala som, že mi blonďák prinesie raňajky.

Prešli tri hodiny od môjho zúfalstva a raňajky nikde.

Začala som sa nervózne prechádzať po izbe. Keď som bola blízko, ale fakt blízko dverí, otvorili sa a ja som spadla na zem. Bravó. Pomyslela som si.

Chytila som sa za hlavu a pocítila som na ruke krv. Začala som kňučať, nenávidím krv.
" Panebože! " konečne sa prebral, bol ako zaspatý. Zobral si ma rýchlo do náruče a položil na gauč.
" Si v pohode?! " spýtal sa ma a začal si trhať tričko. 
" Jasné. Už ma neviem koľko dní nechávaš v miestnostiach čo ani nemám páru kde som, a ani dokonca o čase a potom ma trafíš dverami, ale som v pohode. " kúskom roztrhnutého trička mi začal utierať krv na hlave a ani si nevšímal čo hovorím.

Sledovala som ho. Pozerala som sa mu do očí. Tie modré oči.. 

Prišlo mi to ako večnosť. Neustále utieral tú krv, ako keby jej tam bolo nekonečno. Ale to je somarina. Som normálny človek ktorý dokáže vykrvácať tak ako ostatný.

Konečne to dokončil a pozrel sa na mňa. Jemne sa pousmial, no ja som sa mračila. Cinkol mi rukou do nosa, na čo som zavrčala. To sa mu zase nepáčilo, tak mi dal facku. Chytila som sa dlaňou za miesto na ktoré mi dopadla facka a zafňukala som. On si zase uvedomil čo spravil a odišiel. 

Nechal ma tam zase samú.

Už som si myslela že dostal trochu rozumu, ale po tej facke som si to už prestávala myslieť. Moja nádej sa dostať preč bola niekde ďaleko.

Premýšľala som nad otázkou čo mi dal Mike. 

Fakt mi stál za to? Vážne ho milujem? 

Tieto myšlienky mi leteli hlavou celkom dlho, pokiaľ ich sám on neprerušil. Kýval mi pred hlavou.
" Zem volá Dani. Zem volá Dani! " bol roztomilý. Ale cvok. Zavrel ma tu, nesmiem na to zabudnúť.
Potriasla som hlavou a spamätala som sa. Usmial sa. V jednej ruke držal kyticu a v druhej čokoládu.
" To je pre teba. " podal mi to, a ja som sa nevedela či mám smiať alebo plakať. 
" Čím som si to zaslúžila? " odpovedala som ironicky.
" To je moje ospravedlnenie za toto.. " ukázal mi na hlavu.
" Vieš, vhodné ospravedlnenie by bolo, keby si ma pustil von. " 
Potom už len mlčal a sedel vedľa mňa. Hladné brucho sa mi už začalo ozývať, raňajok som sa ešte po tom incidente ani nedotkla. Natiahla som sa za nimi a začala jesť. Celý čas ma pozoroval.

Postupom času tu priniesol deku, viac jedla, notebook a podobné veci. Pozreli sme si film, a hrali sme sa takú peknú hru. Zrejme sa volala: Poďme sa robiť, že si ma nezavrel niekde pod dom.
A samozrejme že vyhrával.

Prešlo takto pár dní a ja som fakt nechápala podstatu toho, prečo som tu zavretá. 
Jeden deň som počula Mikov výkrik. On tu ešte je? 

Začala som trepať na dvere, boli stále zamknuté, nedostala som sa vonku. Ale chcela som vedieť, čo sa deje. Prečo kričí. 

Po nejakej dobe mi Luke otvoril. 
" Prečo si trepala? " 
" Čo je Mikovi? "
" Je v pohode. "
" Ale- " " Žiadne ale. Je v pohode, rozumieš?! " zabuchol dvere a odišiel.

Ja som si len sadla na posteľ a rozplakala som sa. 
Rukami som trepla do skrine, a pocítila som neuveriteľnú bolesť. Zbadala som krv na rukách a omdlela som. 

Stále sa môžete pýtať, pred touto kapitolou som pridala ask a mám tam len 3 otázky, tak nech to není takéto smiešne číslo. :)