blue as your eyes || luke hemmings

part ten

Luke sa na mňa pozrie a potom na mobil. Zobrazí sa nám jej nočný playlist. Všetky pesničky v pohode a zrazu.. Skoro všetky covery od Luka. Myslím že ho má rada.. 

---------------------------------------------------------------
Mobil necháme byť mobilom, sestru sestrou a ľahneme si. Uznali sme že by bolo dobré keby sme sa aspoň trochu vyspali. 
Ráno nás budia slnečné lúče ktoré prenikajú do obývačky cez okná. Vidím chudú postavu sa k nám približovať cez chodbu. Keď sa mi rozostria oči zbadám sestričku. 
"Dobré ráno princezná." zachraptím. 
"Maximálne tak dobrý obed. Nevideli ste môj telefón?" povie ironicky. Žeby vedela že sme ho zobrali?
"Tuna sa nám niekto nevyspal." zavtipkuje Luke. 
"No ľudia sa veľmi nevyspia keď sa na nich niekto prilepí" stále ta mrzutá Dani. Je taká len voči nemu. Chudák Luke veď jej nič neurobil.
A potom mi to došlo.
Žeby bola moja malá sestrička zamilovaná? 
Skúsim to zistiť, možno sa jej páči, ale najavo to dáva fakt hrozne. Možno ale nechce aby to vedel.. Je to kvôli mne? Myslí si že budem mať niečo proti tomu? No nie žeby sa mi to celkom páčilo ale citom neporučíš.. No uvidíme. 

POHĽAD DANI
Veľmi rada by som vedela prečo je môj mobil v obývačke a nie vedľa mňa v mojej izbe. Pravdepodobne som bola námesačná alebo také niečo, vždy keď spím niekde dlhšie a nie som tam ešte zvyknutá tak som námesačná. Prestala som ho riešiť a začala riešiť to, ako budem provokovať Hemmingsa. Je to celkom sranda. A ja som ešte malá a nevinná a slušná a .. neviem čo to trepem, ale fakt ma to baví. 
Šla som si na raňajky zrobiť rohlík s nutellou lebo to bolo azda jediné čo si viem zrobiť a chutí mi to, no nutella bola strašne vysoko. Ja som v tej chvíli preklínala svoju "úžasnú" výšku.
Snažila som sa za ňou dostať. Zobrala som si stoličku, postavila sa na ňu no nedočiahla som aj tak. Tak som vyliezla na skriňu. Zistila som že konečne dočiahnem. Keď som konečne otvárala dvere na skrinke že si ju zoberiem, začala som cítiť niekoho za mnou. Bol strašne blízko. V tú chvíľu som začala padať. No nepadla som na zem, ten za mnou to istil. Bol to Luke, a keď som sa na neho pozrela s úškrnom mi podal nutellu ktorú by mu nerobilo problém zobrať ani keby tá skrinka bola oveľa vyššie než teraz.
"Ďakujem." asi prvý krát som sa na neho usmiala. Dani, dneska sa prekonávaš počúvaj.
"Máš za čo, krpec." zase sa uškrnul. On mi práve povedal krpec? Fajn, prestanem to riešiť, na jednej strane je to zlaté ale na druhej nie.
Dožila som sa mojej prezývky! Aká to radosť. 
Po pár minútach som si uvedomila tu trapnú situáciu ktorá nastala. Trošku si to zrekapitulujeme. Ja som si chcela zrobiť raňajky, naťahovala som sa po nutellu, spadla skoro na Luka ktorý mi tú nutellu podal a dal mi novú prezývku a teraz tu na seba ticho pozeráme. Zaujímavé.
"Ta modrá." zašepkala som keď som sa zase pozrela do jeho očí. Teraz som už bola na pevno rozhodnutá. Musím ho spoznať. Aj keby ma to stálo veľa. Musím vedieť kto je.
"Čože?" A sakra. On to počul. To som nechcela..
"Nič, nič" radšej som to zahovorila. Nemusí vedieť to že rada skúmam jeho oči ktoré majú prekvapivo moju obľúbenú farbu.

Radšej som sa pustila do robenia raňajok. Jeden rohlík s nutellou vie ale narobiť problémy.. Následne som si spomenula na vec, na ktorú som sa vôbec netešila. A v tom mi došlo že rohlík s nutellou nie je môj jediný problém. Môj ďalší, oveľa väčší problém bola škola ktorú pravdepodobne teraz nestíham. 
"A do prdele!" ako som si na to spomenula porezala som sa. Vážne, pri natieraní nutelly som sa porezala, plz me. Cítila som na sebe pohľad Mika a Luka ale ignorovala som ich, rohlík som do seba hodila a rozbehla som sa do svojej izby. 

"Kde sa chystáš krpec?" Luke musel mať dobrú zábavu z toho ako som bežala a ponáhľala sa. "Za prvé, nevolaj ma krpec. Za druhé, musím ísť do školy a za tretie už tak veľmi nestíham, tak mi daj pokoj." netušila som prečo sa k nemu tak chovám, bola to prirodzená reakcia. No nie vždy bola taká. 

Otvorila som skriňu a zistila som že všetky tričká,košele a hocičo čo si môžem obliecť na vrch tela zmizlo. Rýchlosťou blesku som začala volať mame. 
"Kde mám všetky veci mami?" uvedomila som si že som ju tak prvý krát nazvala. Už viac krát mi povedala aby som ju tak volala ale bolo mi to nepríjemné, musela som si zvyknúť.
"Dala som ich vyprať. Počkať veď ty ideš dnes do školy! Daj si na seba niečo Mikove. Stíhaš?" nestihla to dopovedať a už som zložila, fakt som nestíhala.
"Na tu máš, ušetrí ti to trochu čas." povedal Luke a začal si vyzliekať svoju červeno-čiernu kockovanú košeľu. Tá sa mi fakt páčila. No začala som sa smiať. Vážne si mám zobrať košeľu ktorú keď si nasadím tak sa budem môcť aj na nej potknúť?
"Tak fajn." usmiala som sa pri predstave ako mi požičiava jeho veci. Obliekla som si ju a vyzeralo to.. No nebolo to zlé. Ale bola mi fakt veľká.
"Pristane ti, krpec." tak on neprestane.
"Viac než tebe, Lukáš." žmurkla som na neho, zase sprostá reakcia. Myslím že si obaja na tie moje reakcie budeme musieť zvyknúť.. 
Začala som behať po schodoch a počula som Luka ako ide za mnou.
"Mikeeey? Neodvezieš ma?" pozrela som sa na neho. Hneď som pochopila že asi ťažko, no Luke ma zaskočil v premýšľaní. 
"Ja môžem, krpec." uvidela som ako Mika zaskočilo to ako ma nazval. Budem mu musieť vymyslieť nejakú prezývku. Mlčky som cupitala za Lukom. 

A môže sa začať peklo. Dúfala som v to, aby to nebolo rovnaké ako na Slovensko. A dúfam že sa moje obavy nenaplnia. Vážne by som chcela aspoň raz mať dobrý kolektív kde si rozumieme všetci a nie sme každý v skupinách a je to falošné ako kozy Nicki Minay.

Vošla som do triedy. Neriešila som ako bude vyzerať to čo mám na sebe a čo si pomyslia. Lukova košeľa, to nevadí, nikto to nespozná.. 
Sadla som si do lavice úplne v zadu, tak ako som sedela na Slovensku. Niektoré veci sa nemenia. Aj tak som tam dlho nevydržala, o chvíľu zazvonilo a učiteľka ma vyvolala k tabuli. Že sa mám predstaviť alebo také niečo. Začala som im tam hovoriť o mojom bývalom nudnom živote ktorý nikoho nezaujímal ale chcela som uspokojiť učiteľku. Usmievala sa a kývala a tým davala na javo že mám pokračovať. Tak spolužiaci vedeli môj celý životopis. Konečne som si mohla sadnúť späť. Nie že by som mala trému hovoriť pred celou triedou, to vôbec nie ale nebavilo ma to dokonca ani mňa. Maximálne tak učiteľku.

Začala som sa obzerať po triede. Nikto si ma nevšímal, čo bolo čudné. Na Slovensku by už stáli pri mojej lavici a pýtali by sa všeličo možné. Ale tuna ani kúsok pozornosti. Vôbec mi to neprekážalo. Túto hodinu ani učiteľka nedostala pozornosť odo mňa. Moje heslo bolo nauč sa v škole aby si sa nemusela učiť doma, ale kto vravel že sa ním riadim vždy?