blue as your eyes || luke hemmings

part twenty eight

Mám, či nemám? 
------------------------------------------

AIDANOV POHĽAD

Dnes je ten deň kedy rodičia berú deti do práce. Pretože inokedy chodili moji súrodenci tak sa moji rodičia rozhodli že práve tento rok pôjdem s otcom ja. Vôbec sa tam neteším, veď kto by chcel tráviť jeden deň na psychiatrii? Nikto.

A dokonca to ani psychiatria nie je, je to len proste také malé oddelenie v nemocnici.. Taká odbočka.

Cesta autom trvá približne hodinu, nechápem ako sa môjmu otcovi chce chodiť tam a ešte k tomu aj naspäť. Chápem to že tam niekedy prespí, ani mňa by to nebavilo. 

 Po hodine nič nerobenia v aute sme konečne zastavili pred nemocnicou. Miestami bola celkom aj strašidelná.. Potom sme konečne našli otcove oddelenie a vstúpili sme. Otec mi tu zrobil menšiu prehliadku a potom sa spýtal či nechcem robiť spoločnosť jednému dievčaťu ktoré prišlo len nedávno.

Otvoril dvere a ja som dostal šok. Na posteli sedela Dani a čítala si nejakú knihu, otec mi vravel že je to jej denník. Nechcel som ísť za ňou, no nevedel som ako mu to mám vysvetliť. Toto musím povedať v škole, vyhrajem tu stávku.

Celé hodiny som sedel za sklom a pozoroval ju. Sem tam som si ju aj odfotil, nech mám dôkaz. Toto bude v škole dosť populárne. Odplata za to čo mi urobila.

Hodiny ubiehali a ja som sa začal nudiť. Prisadol som si k otcovi a začal sa na ňu pýtať. On si myslel že som sa konečne rozhodol ísť v jeho šlapajách a všetko mi vyrozprával. 

Bolo to veľmi zaujímavé a začalo mi byť Dani ľúto. No svoju partiu nezradím, všetko im zajtra poviem.

 Moje nervy prestali pracovať po pár sekundách keď ma to tu už fakt prestávalo baviť. Otvoril som dvere a zase som ju tam zbadal. Nevyzerala byť ako psychopat. 

Zrobil som krok. Započula ma, tak sa otočila. Na tvári som jej videl prekvapený výraz.

" Aidan? Čo tu preboha robíš? " 
" Môj otec tu pracuje, ale to by som sa mal skôr spýtať ja teba nie? Oh, počkať, alebo to je tým že si psychopat? " prekvapený výraz sa zmenil na nahnevaný. 
Chcela niečo povedať no v tom k nám prišiel otec.
" No takže Dani, toto je Aidan. Aidan, toto je Dani. "
" Poznáme sa. " vykríkli sme naraz.

Ďalšiu hodinu som musel stráviť pretvarovaním sa a ona tiež. Nechceli sme aby tu vznikli hádky a ani to aby sa otec dozvedel o našom spore. 

Nakoniec z toho vzniklo to, že ju budem musieť navštevovať aby nebola odseknutá od okolitého svetu. Nesmierne ma to nahnevalo, no nemohol som to dať poznať. Bolo by to blbé keby sme sa doteraz mali normálne radi a zrazu by nám vadilo navštevovanie..

Konečne som dorazil domov a zobral do ruky telefón. Začal som všetky fotky posielať partii ktorá to začala rozposielať ďalej. O chvíľu už o tom vedela celá škola.

Zalial ma pocit spokojnosti. 

No o pár sekúnd mi niekto klopal na dvere. Otvoril som ich a stála tam Lexie s mobilom v ruke. Dala mi facku. 

" Neviem skadiaľ to máš, ale nechápem to ako sa opovažuješ to rozposielať! " začala na mňa kričať. 
" Ty .. Ty si fakt obrovský debil! Ako by bolo tebe keby niekto rozposielal také fotky a informácie na ktorých si ty? " pokračovala.

" Si obyčajný hajzel ktorý si zvyšuje ego tak že ostatným ho znižuje. Fakt sa nediv tomu že tvoja partia medzi nás nezapadá. A s týmito fotkami ani tak ľahko nezapadne. " skončila. Dala mi ešte jednu facku, a odišla. 

Hádam si nemyslela že mi hlboko prehovorí do duše tak že o tom začnem rozmýšľať. V tom sa rozhodne mýlila.