blue as your eyes || luke hemmings

part twenty three

Po dlhej chvíli ma konečne rozosmial. 
Ďakujem, Lucas. 
Napísala som na riadky môjho denníku. 
-------------------------------------------------------------

S úsmevom na tvári som nakazila aj jeho, čo sa mi zapáčilo. Jeho úsmev bol priateľský a zlatý , milší som ešte nevidela. Hodili sme sa na postel a začali sa z ničoho nič smiať. V tej chvíli som sa cítila fakt dobre, necítila som žiaden bolesť ani smútok, len radosť zo života. Možno sa to stalo po prvý raz.

Luke mi chytil ruku a pritisol ma k sebe. Už na mne videl úľavu a tak mi prisahal že môžem zaspať, že sa mi nič zlé nebude snívať a on ma keď tak ochráni. Zaujímavé čo všetko môžete natárať naivnému dievčaťu. No on mi to šepkal a ja som zaspala v jeho náručí.

Prebúdzala som sa ako inak v kriku, okolo mňa už boli rodičia, brat a Luke, ktorý asi neodišiel keď som zaspala. Pocítila som slzy na mojej tvári, pravdepodobne som už plakala aj zo sna. Zase som bola v silnom tranze, bolela ma hlava. No pred očami sa mi zase premietal sen, ktorý sa mi pred pár sekundami sníval. Obsahoval úplne všetko čoho sa bojím. Myslím , že nie každý človek si vie predstaviť všetky jeho obavy v jednom sne. A pokiaľ to dokáže ako ja nie je to pekný pohľad, to môžem potvrdiť.

Hlasy okolo mňa boli hlučné, nevedela som čo mám robiť aby prestali. No museli prestať, inak by mi praskla hlava. Snažila som sa dostať z pôvodnej polohy a umlčať ich, no nijak sa mi to nepodarilo. Skúsila som to znova a znova, až som sa dostala na svoje nohy. Začala som rozhadzovať rukami na znak toho aby zmĺkli, no oni sa rozkričali ešte viac a nepomohlo mi to. Spadla som.

Pocítila som bolesť na mojom tele a to ma prebralo, no neotvorila som oči. Zase som začala počúvať okolie, tento raz zo bolo už príjemnejšie. S mojim telom niekto začal pohybovať a ja som nevedela čo sa deje. Niekde ma odnášali a ja som nevedela kde. Cítila som sa stratená a bezbranná. A možno aj zranená.

Keď som konečne otvorila oči uvidela som pár ľudí okolo seba. Najprv boli rozmazaní no potom už môj zrak začal zaostrovať. Trochu som zažmurkala aby som lepšie videla a vedela rozoznať tie osoby. No nie každého som poznala a prostredie v ktorom som sa nachádzala mi nič nepripomínalo.

" Ahoj, môžeš vnímať alebo ešte lepšie, hovoriť? " prikývla som na náznak súhlasu, no následne som dodala " Áno. " 
" To je fajn. Dúfam že si sa nezľakla toho že si sa prebudila niekde inde než kde si zaspala. " 
" Pokiaľ viem nezaspala som ale spadla. "
" Takže si to pamätáš? " 
" Cítila som sa ako v tranze. Nemohla som hovoriť a ani sa pohnúť, no hlasy okolo mňa boli príliš hlučné a mne to vadilo. Bolela ma hlava, tak som sa rozhodla vstať a utíšiť ich. No keď som vstala a naznačovala nech stíchnu tak som spadla. A to je všetko čo si pamätám. " povedala som pravdivo, a ani neviem prečo, toho človeka som nepoznala a nemala som ešte ani dôvod sa mu zdôverovať s mojím stavom.

Po pár minútach mi rodičia a ta neznáma, už známa osoba vysvetlili čo sa stalo, kde som a kto je vlastne ta neznáma osoba. Teda, vysvetľovať čo sa stalo mi nemuseli to som si pamätala celkom živo. Ale naozaj som netušila že sa nachádzam v nemocnici v oddelení psychiatrii. A že ten kto sa nachádza predo mnou je môj nový doktor. Hneď potom ako som sa to dozvedela som začala panikáriť nech ma pustia, že ja nie som žiaden psychopat. 

Vysvetlili mi ešte to, že si ma tu musia nechať kvôli tým snom. Nie som psychopat, len sa ta "vada" alebo ako sa to dá nazvať musí odstrániť aby som mala kľudný spánok, inak sa budem každú noc budiť z toho istého sna a to nie je dobré na moju psychiku. Nebolo by to dobré na nikoho psychiku.

Hneď, ako mi pomohli zliesť z lôžka dole mi ukázali moju izbu kde budem tráviť čas dokiaľ sa mi neprestanú snívať tie sny. Hovorili mi že liečba bude bezbolestivá a pokojná. Trochu ma to ukľudnilo ale veľmi som im neverila.

Začala som si vybaľovať kufre ktoré mi pravdepodobne zabalila Karen. Keď som to mala hotové tak som si sadla na posteľ a vybrala denník ktorý som vtedy našla v mojom stole doma. 

 V tom sa otvorili dvere a stál v nich môj doktor. 
" To je tvoj denník? " ukázal na to čo mám v ruke. Pomaly som si ho dala do tašky. Nedôverovala som mu.
" Áno, je. Teda bol, no rozhodla som sa ho aktualizovať. " 
" Vidím, že vo mne nemáš veľkú dôveru no budeš musieť mať. " vôbec sa mi to nepáčilo. 
" Budeme musieť nájsť príčinu tvojej nočnej mory. Spomínaš si sa ňu? " 

Dobrá otázka. Vedela som že obsahuje všetky moje obavy, čiže všetko čoho sa bojím ale presne čo sa stalo som nevidela. Možno sa mi to pár krát premietlo pred očami a nie že by som si nevedela spomenúť, ale nechcela som. Blokovala som to.

" Blokujem tie spomienky. Nie sú pekné. Nechcem si to pamätať. " vyhlásila som. Stála som si za svojím. 
" Budeš to musieť odblokovať aby sme ťa mohli vyliečiť. " 
" Ja nie som chorá. "
" Máš pravdu, nie si chorá. "
" Tak potom načo liečbu? " 
" To sme ti už vysvetlili. "
" Myslela som, že sa liečia len chorí ľudia. "
" Tak potom si chorá. " povedal a opustil moju izbu. 
Naozaj som chorá? 

Prechádzala som sa po izbe a premýšľala. Mám ten sen odblokovať? Nemám? Mám začať dôverovať? 

Po dlhej úvahe a rozmýšľaní som si sadla na posteľ a skúsila odblokovávať. Išlo to veľmi pomaly a.. bolestivo. Tie spomienky boleli až tak že sa mi začali kotúľať slzy po tvári a ja som začala zase blokovať. Toto nebude také jednoduché ako som si myslela.. 

Keď začínate obnovovať sen, ktorý bol vlastne nočná mora a kvôli tomu ste skončili na psychiatrii jeho odblokovanie určite nebude prechádzka ružovým sadom.

----------------------------------------------

Chcela by som sa vás opýtať či už vás to nebaví tak ako predtým, keďže ste prestali komentovať.. Nebaví vás to? 
Ako teraz ja nenútim komentovať každého tvora, ale z komentárov vidím to či mám ďalej pokračovať a čo vás baví.. 

+ by som chcela pozdravovať Ady, áno zase, predošlý pozdrav sa jej veľmi nepáčil takže Ady, ty moja "babička" pozdravujem ťa a dúfam že si si užila túto časť :D