blue as your eyes || luke hemmings

part twenty two

" Neboj, to bude dobré sestrička. Hlavne už nekrič a neplač, rozumieš? " no ja som sa stále triasla. Bola som akoby v tranze. Samozrejme, kto iný ma z neho prerušil než Luke. Neviem ako to robí, ale robí to dobre. Zavrtáva sa do mojej hlavy hlbšie a hlbšie. 
A najhoršie na tom je, že ho tam pustím. 
--------------------------------------------------------------------------

Verte mi že nie je jednoduché sa vyrovnať zo zlého sna. Síce je to len sen, ale sny môžu byť niekedy živšie než realita a kopu ľudí by s týmto tvrdením súhlasili. Asi hodinu pri mne sedel celý obsah nášho domu, potom sa to zriedilo. Keď si konečne uvedomili že nemá zmysel so mnou komunikovať, pretože im nebudem odpovedať vzdali to aj ostatný a zostal tu len Mike a Luke. Aké prekvapivé.. 

Nechcela som tu byť sama a ani som nechcela aby tu niekto bol, bol to zlý paradox. Nedokázala som sa pozrieť okolo seba pretože som bola stále v menšom tranze, no mohla som počúvať hlasy okolo seba a vnímať ich. 

Nebavilo ma sedieť tak som si ľahla. Myslím že som tým Luka a Mika prekvapila pretože hlasy stíchli. Ticho. Po dlhej dobe som počula ticho. Prečo som si neľahla skôr? 

Mike odišiel, Luke si ľahol vedľa mňa. Nejak extra mi to nevadilo, nevšímala som si ho a necítila som jeho existenciu vedľa tej svojej. Pomaly som zatvárala oči a keď som si myslela že padnem do ríše snov, uvedomila som si čo sa mi stalo naposledy keď som do nej padla. Vystrelila som z postele na zem a Luke sa začal smiať. No potom keď ma uvidel prestal. Videl v mojich očiach smútok. Nemusela som ani povedať slovko, tieto pravidlá sa chápu aj bez slov.

Podal mi ruku a myslel si že sa jej chytím, no mýlil sa. Stále som sedela na zemi a mlčky na neho pozerala. 

Pomohol mi dostať sa späť na postel, stále sme boli ticho. No nebolo to ani trápne ticho, alebo zlé, bolo to príjemné. 

Ja, Dani, a on, Luke , ležíme vedľa seba, sme ticho, pozeráme do stropu, premýšľame. Ja som po nočnej more, a on.. On je proste ticho. Len tak, bez dôvodu. Teda, ešte je počuť to ako dýchame.
Toto by som vedela robiť celé hodiny. Ležať na posteli, byť ticho, a rozmýšľať. Sem tam sa prevrátiť na bok, potom zase späť. A ešte lepšie je keď pri tom nie som sama.

Po 5 hodinách ležania som uznala toho, že by som mohla aj z postele odísť. Štuchla som do Luka a naznačila som mu moju myšlienku. Ešte stále som udržiavala ticho. 

Keď som vošla do obývačky zbadala som Karen a otca ako sedia na gauči a rozprávajú sa. Keď ma zbadali rozšíril sa im úsmev na tvári. 
" Myslela som, že spíš. " začala hovoriť Karen. Teda mama.
" Nie, nespala som , iba som ležala. Nedokázala by som zaspať. " povedala som a zívla som si. Predsa som bola unavená, veľa som toho nenaspala a energiu nezískam len ležaním bez spania.

Oznámili mi, že do školy by som pár dní nemala chodiť. Nebol to pekný sen a bola som potom v nepeknom tranze a vraveli, že sa to môže opakovať. Takže uvidíme.

No lepšou správou je že môžem preležať ďalšie hodiny v posteli a nič nerobiť. A tak isto Lucas, keď sa mu bude chcieť. Nútiť ho nebudem. 

Zobrala som si mandarínku a šla späť do izby. Vážne milujem mandarínky. Viem, znie to divne, ale .. Vážne. 

Keď som už otvárala dvere mojej izby zbadala som Mika ako sa s niekým bozkáva a odchádzajú do jeho izby. Osobu s ním som rozoznať nemohla, vôbec som ju nevidela a ani ma to nezaujímalo, bola to jeho vec. Možno si našiel priateľku. 

Položila som mandarínku na stôl a sadla som si k nemu. Už len pohľad na posteľ ma volal, ale povedala som si že budem robiť chvíľku aj niečo iné a potom sa na ležanie vrhnem.

Otvorila som šuplík zo stola a vytiahla som prvé čo som zbadala. Bol to môj denník, a jeho obsah som vedela presne naspamäť. Bolo tam napísané to, ako som vždy veľmi chcela otca, to ako mi mama povedala že môj otec nemusí byť dobrý a ja som sa bála a potom to ako som sa "zamilovala" do Nialla a potom som si ten denník prestala písať. Chýbalo mi dosť aktualizácii, tak som sa do toho pustila. Bude mi to trvať fakt dlho, no aspoň sa zabavím a konečne si vypíšem dušu.

Keď som dopísala, začala som kresliť. Na Slovensku som väčšinu času trávila aj kreslením. Celkom mi to išlo, a tak som sa rozhodla moje schopnosti oprášiť a niečo nakresliť. Vybrala som si moju rodinu, alebo skôr obsah domu, ako som už spomínala.

Toto mi zaberie zase kopu času keď si na tom dám záležať. A možno to bude aj pekné, a dám to niekde zarámovať. A moji rodičia si to ako správny rodičia niekde zavesia. 

Keď som dokončovala hlavu Mika pocítila som dych na mojom pleci.
" Pekne kreslíš. " ozval sa Lukov hlas.
" Ďakujem, snažím sa. " neprestávala som kresliť.
" Budem tam aj ja? " prisadol si a pozoroval ma.
" Budeš, hneď vedľa Mika. " 

Bolo to zvláštne. Luke dokázal presedieť 2 hodiny pozeraním na to ako maľujem ľudí ktorých vidí každý deň. Jeho som si nechávala ako posledného, aby sa nepozeral na to ako kreslím jeho. No on mal iné plány. Asi tu chcel zostať do konca. A keď tu takto bude ďalej sedieť, podarí sa mu to.

Podarilo sa mu to tak ako sa mne podarilo nakresliť jeho. Mala som už v tom pár skúseností, nuda na hodinách robí svoje. 

" Myslím, že tak perfektne ma ešte nikto nenakreslil. A to už je čo povedať. Dokonca je to krajšie než ja! A opakujem, to už je čo povedať! " rozosmial ma. 

Po dlhej chvíli ma konečne rozosmial. 
Ďakujem, Lucas. 
Napísala som na riadky môjho denníku.