blue as your eyes || luke hemmings

part twelve

Zistila som že to jedlo s kombináciou kečupa ktorý mimochodom milujem nebolo zlé, tak som sa rozhodla že si ho tam dám. Čo čert nechcel, zase bolo vysoko a ja som nemienila zase spadnúť... Šla som hľadať Lucasa.
--------------------------------------------------

Cestou za ním som rozmýšľala či je vôbec dobrý nápad za ním ísť, potom som prešla na to ako môže mať lepšie nohy než ja a zakončila som to rozmýšľaním na jeho oči, ako vždy. Mal by mi to niekto zakázať..
Stála som za ním. Zrejme sa chcel otočiť a ísť niekde, keď v tom do mňa celou silou narazil a spadol. 
"Kur...Čo to?" povedal a prestal keď sa na mňa pozrel. Musela som sa riadne červenať.
"Prepáč, nevedela som že sa otočíš.." zase ma prerušil. Ten chalan nemá vychovanie.
"V pohode, prečo si vlastne bola za mnou? Potrebuješ niečo krpec?" práve teraz som mala najkrajší výhľad na jeho oči. Znervóznela som, bola som červená a ešte som začala koktať. Najhoršia kombinácia. 
"J-ja l-len či by si m-mi nepodal kečup." pozrela som sa radšej na zem. Začal sa smiať.
"Jasné krpec." podal mi ruku aby ma zodvihol.
A tak sme šli. Až po pár minútach mi došlo že ešte stále sa držím jeho ruky, no teraz mi už bolo trápne ju pustiť. Počkám nech ju pustí sám.

Prišiel, zobral a podal mi ho. Pre neho to bolo tak jednoduché, keď je vyšší skoro než celé ľudstvo. Fajn tak až tak nie, ale ako ja áno. Viac než 20 centimetrov! 
"Ďakujem Luke." povedala som a usmiala som sa.
"Panebože poďme oslavovať, krpec mi prvý krát povedal Luke!" rozosmial ma. 
"Chcem sa dožiť dňa kedy mi povieš menom a nie krpec." snažila som sa ho odrovnať. V tej chvíli som sa fakt cítila ako krpec. Zobrala som mu kečup a dala na jedlo. 
"Jesť budeš sama alebo ťa mám nakŕmiť?" neviem o čo sa to snaží..
"Viem aj sama, ale ak ti to nakŕmenie zrobí radosť, tak prosím." odpovedala som mu podráždene. Však humor nie? No on to zrejme ako humor nezobral, dal si ma na kolená a začal kŕmiť. Luke Hemmings ma krmí. Od slova do slova. Bolo to divné, ale ja mám rada divné veci. Sama som divná. 
Keď ma dokŕmil vstal a bez slova odišiel. A to bolo na tom divnejšie. Neriešila som to, tanier som spratala a šla zase do svojej izby pripraviť sa na zajtrajšok. Ach tá škola.. Ešte šťastie že je tam Lexie, inak by sa mi tam vôbec nechcelo. Ozaj Lexie! Mohla by som jej napísať alebo zavolať aby som tu nebola tak ticho. 

S Lexie som si písala snáď do druhej rána. Písali sme si o všeličom a aj tak nám to nestačilo. To dievča nevie kedy má prestať. Ale aj tak sme mali stále nejakú tému. Myslím že po pár dňoch budem už vedieť všetko čo by som mala ako žiačka našej školy mala vedieť. Keď sme si dopísali som neochotne išla spať. Zapla som si samozrejme môj playlist a počúvajúc Lukov hlas som zaspala. Áno, stále mám jeho v covery playliste. Nevymažem si ich. Jeho hlas milujem. I keď vtedy ho nemal taký aký ho má teraz, ale mne sa páči aj ten starý. Našla som si môj obľúbený cover, pustila, nastavila aké pesničky majú hrať a zaspala.

Ako som zaspávala, tak som i stávala. No tento raz to nebol Lukov hlas pri pesničke ale Lukov hlas ktorý ma budil a bol to Lukov naozajstný nenahraný hlas. Potom som už len pocítila ľadovú vodu a vriacu krv ktorá sa mi od zlosti pohybovala v žilách. 
"STE NORMÁLNY? ČO VÁS TO NAPADLO?" zakričala som na celú ulicu. Keď kričím ja, stojí to za to. No oni sa len hlúpo smiali.
"Vstávaj krpec, je čas do školy. Mimochodom pekné bradavky." To čo povedal ma zaskočilo. pekné brad.. čo? Veď mám na sebe tričko. Aha. Biele tričko a voda. Tiež jedna z "úžasných" kombinácii. Bolo jasné že si zo mňa robí srandu. Inak by to ani nebol on. Červenala som sa zase, a snáď viac než včera. Potom som bola schopná len na jeden výkrik ktorým som ich vyhnala z izby aby som sa mohla pripraviť do školy keď už ma tak super zobudili. Celý čas ma sprevádzalo moje hundranie. Klasika. Ráno so mnou nie je veľmi do reči. 

Svoje veci som už mala v skrini, ale to nikto okrem Karen nevedel, a tá tu teraz nie je. Vkradla som sa do izby v ktorej má veci Luke a ukradla som mu tričko. Je mi strašne veľké a práve to sa mi na tom páči. A ešte je z neho cítiť on. I to nie je na zahodenie. Ešte som sa pár krát pozrela do zrkadla ako mi pristane. Nosenie Lukových vecí mi dodáva sebavedomie ktoré mi naozaj chýba. 

Zobrala som batoh,klúče, jablko a išla som na autobusovú zastávku. Nechcela som aby ma odviezol Luke lebo by si všimol tričko a Mike by si ho všimol tiež. Tak jediná voľba bola autobus. Nebolo to až tak zlé. Cestou som mala kopu času na premýšľanie. Nepremýšľala som už o svojom živote tak ako kedysi. No kedysi som na to mala i čas. Teraz veľmi nie.. Ale mám rada keď môžem o niečom popremýšľať.. vyčistiť si myšlienky a tak. Ale vždy ma pri tom niekto vyruší. 

"Prečo ide zazobaná autobusom?" počula som pri uchu hlas Lexie. Dúfala som že je to vtip, zasmiala som sa a 'bratsky' ju objala. Všimla som si pár postávajúcich postáv za ňou. Odkašlala som si ako náznak toho aby mi ich predstavila a ona hneď pochopila.
"Toto je Luciánka." ukázala na hnedovlasé dievča. "A tam je Karin a Simona. Sme taká menšia partia. Pred tebou tu bola ešte jedno dievča ale odsťahovalo sa." prikývla som akože chápem.
"Som Dani." povedala som a každého som objala. Aj z objatia môžete zistiť aký človek je.