blue as your eyes || luke hemmings

part fourteen

"Kto ťa odprevadil domov krpec?" skoro ma trafil šľak. Nevedela som že mám niekoho v izbe.
"Jak som už vravela Mikovi, random týpek z triedy ktorý ma ignoruje." a hovorila som pravdu.
"Aha. Takže ignoruje a preto ti pomohol." v tom mal ale pravdu. Prečo by mi pomáhal?
"Zrejme zo slušnosti. Ja neviem. Spýtaj sa jeho, možno ho ešte doženieš." ani trochu som sa na neho nepozrela takže som nevedela ako sa tvári. Chytila ho žiarlivosť? 
-------------------------------------------------------------

 Začala som sa ignorovať a najlepší nápad mi prišiel sa prezliecť. 
"Luke, môžeš prosím ťa odísť? Chcela by som sa prezliecť." stále som sa na neho nepozrela. Nič mi na to nepovedal a o pár sekúnd som započula buchot dverí.

Prestala som ho riešiť, prezliekla som sa a otvorila notebook. Chcela som sa odreagovať tak som začala pozerať seriál ktorý sa mi začal páčiť už na Slovensku - How i met your mother. Pozerala som kopu seriálov ale omrzeli ma, no tento je vtipný a rada si ho pozriem keď nemám náladu.

Zišla som z izby po niečo na pitie a jedenie, no moju pozornosť dostalo niečo iné. Bolo to dievča ktoré bolo vtedy s Lukom na fotkách. Bola označovaná za záhadné dievča. Nevedela som čo robí u nás doma a ani som nechcela vedieť, zahliadla som ju na sekundu takže som nemohla povedať na 100% že to bola ona.

Vstúpila som do kuchyne ako zombík, hlava zvesená dole a ruky dopredu. 
"Krpec čo ti je? Hádam nežiarliš." jeho smiech sa ozýval celou miestnosťou. 
"Na koho? Na to záhadné dievča ktoré som zbadala na sekundu? Prosím ťa nebuď smiešny." zasmiala som sa i ja. 
"Tak fajn, krpec." povedal a bol strašne blízko. Tak blízko až som cítila jeho dych na mojej tvári.
"Chcem ťa spoznať." povedala som.
"Tak ma spoznaj, krpec." povedal ironicky.
"Ja to myslím vážne, tu iróniu si schovaj." začala som byť nervózna a myslím že to bolo poznať.
"Krpec, ukľudni sa." povedal a dal svoje ruky na moje boky. V tejto situácii som bola azda prvý krát a nevedela som čo mám robiť.
"Myslím že ma spoznáš keď budeš chcieť." povedal s veľkým úškrnom na jeho tvári.
"Ale ja chcem, Lukáš." pri tom ako som ho nazvala sa mierne zamračil.
"To si len myslíš krpec." povedal a pustil moje boky. Nechal ma stáť samú v kuchyni. A premýšľať nad tým čo povedal. No ďakujem pekne.

Ja som samozrejme zabudla prečo som vlastne do tej kuchyne šla. Odpochodovala som do svojej izby. Luke vie fakt skvele vymazať pamäť. 

Vypla som notebook a svoje telo hodila na posteľ. Začala som pozorovať veľmi zaujímavú, bielu stenu. A potom na mňa došlo rozmýšľanie o mojom živote. Myslím že každý pozná tie chvíle kedy rozmýšľa o celom dni a premieta si ho, hovorí si čo by zmenil a čo by vyškrtol. A aké spravil chyby. Mne sa to stáva väčšinou v sprche ale aj biela stena ujde.

Keď ležíte celú večnosť na posteli a pozeráte sa na bielu stenu celkom zabudnete na čas a na to, že zajtra sa ide do školy a vy ste ešte nepripravený.

Potom zistíte že sa zbytočne pripravujete lebo zajtra žiadna škola nie je. Je sobota. Začnete sa smiať sami zo seba a potom zas zistíte že v izbe nie ste sami. Pozoruje vás váš brať.

"Ahoj Michael." povedala som z úsmevom na tvári. Poslednú dobu sme spolu veľmi nekomunikovali. 
"Ahoj panda. Ako sa máš?" sadol si na posteľ.
"Celkom fajn, ale pol hodinu som behala po izbe a pripravovala sa ako blázon a potom som zistila jednu smiešnu vec. Zajtra nie je škola, takže som po izbe behala fakt zbytočne." začala som sa zase smiať sama zo seba a pridal sa aj Mike.
"A čo škola? Ako ťa berú? Bifľoška? Populárna? Šikanujú ťa? Šikanuješ ty? Máš kamarátov alebo kamarátky?" začal na mňa sypať otázky a ja som pomaly nestíhala ani počúvať.
"Škola je v pohode. Mám kamarátku Lexie ktorá ma zo všetkým a s každým zoznámila alebo ešte aj zoznámi." 
"Tak to je fajn že si si našla kamarátku. Keby si mala problémy vieš za kým máš ísť však?" začal otvárať svoju náruč, akože do objatia.
"Za Lukom?" zažartovala som. 
"Jasné, za Lukom, jeho som myslel." spustil ruky dole. 
"Nerozprávaj sa s ním. Nechci ho spoznať. Nedovoľ mu aby ťa spoznal. Nemám z toho dobrý pocit, sestrička." povedal mi keď som mu ruky vrátila späť do polohy v akej boli pred tým a vsunula som sa mu do náručia.

"Ale ja musím. Musím vedieť kto je, láka ma to. Je to silné." hovorila som mu do hrude. 
"Fajn, ale potom za mnou nechoď že ti zlomil tvoje krehké srdiečko." povedal a opustil ma. 

Tak som zostala zase sama ja a biela stena.
-----------------------
"Dobré ráno krpec." uťahano ma pozdravil Luke keď som v sobotu ráno o 10:00 vošla do kuchyne.
"Dobre ráno Lukáš." povedala som stále pozerajúc sa do zeme. No keď som zdvihla hlavu čakalo ma nemilé prekvapenie. Luke tam nebol sám.
"A-ahoj?" snažila som sa vyznieť sebavedomo a neprekvapeno. 
"Čau." Tak vie aj hovoriť. Hm.. Musela som si ju obzrieť z blízka. Čierne vlasy,veľký výstrih.. presne tak ako na fotke. Zistila som že Lucas už v kuchyni nie je a keď to zistila ona zrejme šla za ním. No o pár minút prišiel Luke a sadol si ku mne. Ja som si zatiaľ vychutnávala raňajky.

"S kým si sa to rozprávala?" bol zvedavý. No s kým asi?
"S tým tvojím záhadným dievčaťom." odsekla som. On sa len uškrnul a odpoveď som nedostala. Ako inak.
"Tak kedy začneme s poznávaním?" žmurkol na mňa.
"Ešte včera si mi vravel že nie som pripravená." 
"To musíš vedieť ty. Takže platí to čo som ti napísal keď si bola v škole." povedal, vstal a odišiel.