Viditeľná neviditeľnosť

Trest

Dnes je konečne prvý deň prázdnin. Stála som pred zrkadlom a dívala sa na seba, či som oblečená ako sa patrí. Mala som na sebe dlhé tmavé rifle s dierami na kolenách, červené tielko a na ňom sivý sveter bez gombíkov. Obula som si červené vansy a usmiala sa na seba. V ušiach som mala tri náušničky a na obočí piercing. Urobila som si linku a naposledy si dala špirálu. Na pery som si dala rúž a obočie si pretrela ceruzkou. Do školy som sa nikdy nemalovala ale na koncert po ktorom som túžila rok, som sa pripravila poriadne. Vlasy som si len rozpustila a prehrabla rukou. Na krku som mala retiazku, na rukách tucet náramkov a na ľavej ruke prsteň. Takto som sa cítila najlepšie, lenže som tak chodila málokedy. Hodiny ukazovali osem a ja som sa rozhodla ísť. Otvorila som si okno a skočila dolu. Rozbehla som sa po ulici až k futbalovému ihrisku, kde som spomalila a vydýchala sa. Kondičku som mala hroznú. Naše ihrisko bolo fakt veľké, a práve preto sa kocert konal na ňom. Pred vstupom stáli dvaja ochrankáry, ktorým som ukázala lístok.
,,Vek?" Spýtal sa ma.
,,Dnes osemnásť." Zaklamala som a pozrela sa na neho. Nadvyhol obočie a ja som sa zasmiala.
,,Ukázala by som vám občiansky, lenže som sa bála že ho tu stratím, tak som ho nechala doma." Povedala som a za mnou sa už kopili ľudia.
,,Tak dnes to máš grátis, oslávenkyňa." Povedal mi a na ruku dal pečiatku s červeným nápisom ZADARMO. Usmiala som sa na to a prešla cez nich. Lístok som si platila ale alkohol bude zadarmo. Bolo tam kopu ľudí. Predierala som sa cez nich až mi cestu zablokovalo pár ľudí.
,,Roberta, Roberta, čo tu tak sama?" Spýtal sa ma akýsi chalan. Odkiaľ vedel moje meno?
,,Odpáľte." Povedala som a snažila sa prejsť, lenže neúspešne. Potom sa dav rozkričal a začal skákať. Pozrela som sa na pódium a uvidela tam skupinu Zoči Voči. Dav sa pritlačil bližšie a ja som išla bližšie a prešla cez nich. Spievala som s nimi a bolo to skvelé. Cez prestávku som sa pritlačila k baru a ukázala im zápästie.
,,Jedného veľkého Jacka Dannielsa." Povedala som barmanovi a on mi ho nalieval do veľkého pohára. To by mi malo stačiť na celý večer. Zvonil mi mobil, ale ja som ho ignorovala. Vzala som ho a išla na svoje miesto do predu. Pomaly som si odpíjala, keď mi došla o desiatej sms-ka. Ak sa okamžite neozveš, tak zavolám políciu. Čítala som správu od otca a okamžite vytočila jeho číslo. Zdvyhol to okamžite.
,,Som v pohode." Povedala som a keď sa začalo ďalšie kolo, tak som zložila a mobil vložila do vrecka. Bola som zo sebou spokojná. Zrazu som sa pri bare ocitala častejšie a častajšie.
,,Roberta Xymtlnová?" Počula som za sebou a otočila sa. Stál tam chalan v čiernej mikine, maskáčoch a kanadách.
,,Podľa toho kto sa pýta." Odpovedala som a napila sa. Samozrejme že sme kričali, pretože inak by sme sa nepočuli.
,,Tvoj otec." Povedal a ja som akoby zamrzla a zbledla. Pohár som pustila na zem. On po mňa niekoho poslal aby ma našiel.
,,Nikam nejdem." Povedala som a snažila sa cez neho prejsť k pódiu.
,,Dostal som rozkaz. Ide sa domov." Rozhodol a ja som sa zasmiala. Bolo mi zle.
,,Ty sa točíš?" Spýtala som sa ho a skoro odpadla na zem, ale zachytil ma a prehodil si ma cez plece. Vláčil ma tak celú cestu domov.
,,Pane, našiel som vašu dcéru a doviedol ju domov. Na koncerte odpadla." Povedal ten chalan a ja som sa prebrala. Bolo mi hrozne zle.
,,Poďte dnu." Povedal mu môj otec a on so mnou išiel do obývačky. Posadil ma do kresla a išiel na chodbu.
,,Prečo si utiekla?! Si normálna!? Ani si nevieš predstaviť aký som z teba sklamaný." Vykričal mi do tváre a išiel na chodbu. Vrátil sa už len chalan a ukázal na schody hore. Odprevadil ma až do izby a pridržiaval ma, pretože som nezvládla schody. Uložil ma do postele a ja som sa na neho pozrela so slzami v očiach.
,,Toto si nemal urobiť. Nemal si ma zobrať domov." Smutne som sa na neho pozrela a rozplakala sa.
,,Je mi to ľúto." Prikryl ma a odišiel z mojej izby.
,,Vstávaj a zbaľ si veci. Len to najpotrebnejšie." Počula som otcov hlas, keď vtrhol do mojej izby a pískol na píšťaľke. Zdalo sa mi, že som ani nespala. Okamžite som sa posadila a chytila sa za hlavu. Bolo len šesť ráno.
,,Čo? Aké veci?" Hovorila som unavene.
,,Odmietla si si nájsť brigádu, a tak som ti niečo po tvojom včerajšom úteku našiel. Zbaľ si tie najzákladnejšie veci na dva mesiace do tábora. Hneď!" Zvrieskol a ja som sa postavila a išla do kúpeľne. Umyla som si zuby a odlíčila sa. Vzala som si kefku, pastu, mydlo, šampón a zbalila do cestovky. Pribalila som spodné prádlo a nejaké letné oblečenie. Zo skrine som vytiahla čierne veľké tričko, ktoré som mala ako pyžamo. Prezliekla som sa a o pol hodiny už bola na chodbe. Stála tam mama a aj Mima. Obe boli rozospaté.
„Roxy, je to aj tvoja chyba. Aspoň sa ponaučíš.'' Povedala mama a objala ma. Áno, som Roxy, zvolila som si tú prezývku podľa svojho blbého mena.
,,Tak o dva mesiace Roxy. Možno sa aj zmeníš a pochopíš nejaké veci." Povedala mi a objala ma aj ona. Nebola som schopná slov. Sadla som si do auta na miesto spolujazdca a čakala na otca. Sadol si a naštartoval.
,,Budeš robiť dva mesiace moju asistentku v letnom tábore pre uchádzačov na vojenskú univerzitu. To ťa naučí utekať a správať sa nemožne." Povedal a mňa tá posledná veta ranila. Dala som si do uší slúchatká a skoro sa rozplakala. Po troch hodinách sme zastavili a ja som sa zobudila. Stáli sme pred nejakými chatkami pri jazere a väčšou budovou. Vyzeralo to tam celkom pekne. Vystúpila som a vzala si veci.
,,Ktorá chatka je moja?" Spýtala som sa ho a on sa na mňa pozrel.
,,Tá posledná." Povedal a ja som tam pomalým tempom šla. Bolo tam sedem chatiek hneď pri jazere. Vošla som do nej a uvidela šesť postelí. Zostala som prekvapená. Hodila som si tašku na posteľ pri okne a rozbehla sa za ním.
,,Mám byť na izbe s piatimi vysokoškolákmi?!"
,,Povedal som im, že ak sa ťa dotknú, alebo sa na teba pozrú, tak ich vylúčim nie len z tábora ale aj univerzity. Takže sa upokoj a vráť do chatky. Vybal sa a potom príď za mnou po mapu miesta aby si to tu vedela poukazovať uchádzačom." Prikývla som a keď som uvidela prichádzajúce auto, tak som sa nahnevala. Vystúpil z neho ten chalan zo včera.
,,Počkaj si na svojho spolubývajúceho. Pôjdete spolu." Povedal mi a ja som sa na neho naďalej dívala s nenávisťou. Mal zo sebou cestovku a batoh. Došiel až ku nám a pozrel sa na mňa. Na pere mal piercing a vyzeralo to dobre. Ó môj Bože, on bol pekný. Stáli sme tam tak dlho, že otec mi stihol priniesť potrebné papiere a mapy.
,,Tak už choďte." Povedal mi otec a ja som išla ako prvá.
,,Už ti je lepšie?" Spýtal sa ma a pozrel sa na mňa. Rozhodla som sa ho ignorovať. Neukazovala som mu nič, v podstate som sa ani nepozrela na mapu. Vošla som do našej chatky a otvorila okno.
,,Ktorá posteľ je moja?" Spýtal sa ma a keď si zrejme konečne uvedomil, že ho ignorujem, tak sa uškrnul.
,,Ak by som ťa nevzal domov, tak by som neposlúchol rozkaz a potom by ma tvoj otec okamžite vyhodil. Nemal som na výber." Povedal a veci hodil na posteľ vedľa mojej. Išla som nahnevane k nemu a zapichávala do jeho hrude päsťou pri každom slove.
,,Vždy, vždy je na výber. Nemal si ma takto zradiť, ale prisahám ti, že sa postarám o to, aby ťa vyhodili aj z univerzity." Hovorila som nahnevane a sklonila hlavu.
,,Spôsobíš mi len jeden problém, a ja ti za to zničím život. Ver mi." Povedal hrozivo a ja som zdvyhla hlavu a dívala sa do tých chladných očí.