Viditeľná neviditeľnosť

Mám ťa...

Tí idioti nám ju uniesli. Mal som na nich nervy. Keby tu bol teraz Henry, tak ho zabijem. Roxy sa nevie dobre orientovať v lese a hlavne bez mapy. Našli sme ich, lenže ona s nimi nebola.
,,Kde je?!" Pýtal som sa ho podľa mňa ešte miernym tónom. Stál tam aj so svojím škeriacim sa ksichtom na mňa. Len tak tak som sa kontroloval aby som po ňom neskočil.
,,Išla ťa hladať." Povedal absurdnú ale pre mňa dosť komplikovanú vetu. Vedel som, že je s ňou teraz zle.
Problém tohto lesa bol ten, že bol dosť veľký. Naše územie na tento deň bolo dosť malé. Ona mohla kludne prekročiť hranice a ostala by blúdiť donekonečna. Ak sa to dozvie kapitán, tak im dá trest. Ale nie len taký trest. Ide o jeho dcéru, takže ich prinajhoršom vylúči.
,,Kadiaľ išla?" Spýtal sa Oliver. Nikto to nevedel okrem Henryho. Sklonil hlavu a zasmial sa.
,,Chceš ju nájsť a pojebať, že?" Tento týpek mal isto narušenú psychiku. Nikto normálny neuvažoval tak ako on. Nadýchol som sa a pristúpil k nemu.
,,Máš dve sekundy, inak si ma neželaj." Mal som chuť ho zabiť, ale skončiť v base kvôli nemu som odmietol, i keď kvôli Roxy by sa mi to oplatilo.
,,Išla na sever." Povedal Simon, jeho spolubývajúci. Pozrel som sa na neho a odstúpil.
,,Idem ju hľadať. Tu máte týchto troch. Dostačujúca náhrada za mňa a Roxy. Idem ju hľadať. Ak sa nevrátim do večera, tak ho zabite." Povedal som chalanom a pohľadom zabíjal. Jeho traja kumpáni išli dobrovoľne. Zrejme pôjdu radšej s nami ako s nimi.
,,Povieme mu to?" Neistota v Benovom hlase ma donútila pozrieť sa na neho. Keby to povedali kapitánovi, tak by som zaručene stratil prihlášku na univerzitu.
,,Keď prídem, tak mu to vysvetlím." Počkal som, kým odídu, a ja som sa až tak vidal na cestu.

Všetko je to len kvôli nej. Keby ma bola počúvla a išla sa skryť. Ale nie. Kdeže. Ona nás musí ísť brániť. Ak ju nenájdem, tak mám po všetkom. A ak ju nájdem, tak na ňu navrieskam, že sa ani nespamätá a už ma bude počúvať. Hlavne som sa modlil, aby bola v poriadku.
Mal som ju rád. Vždy urobila niečo čo som nečakal, len aby si presadila svoje. Páčili sa mi jej vlasy a ešte viac sa mi páčil hnev v jej očiach, keď som jej povedal, že sú ako hriva. Páčilo sa mi jej tetovania. Stavím sa, že ho okrem mňa nikomu neukázala. Páčila sa mi jej bojovnosť a odhodlanie. Páčilo sa mi, ako veľmi chcela mudrovať keď bola opitá. Páčilo sa mi, ako som ju dokázal rozosmiať keď sa mračila. Páčila sa mi celá. Pre mňa bola dokonalá.
Zrýchlil som až som sa dostal na strmú časť. Dole bol nejaký pohyb. ,,Roxy!?!" Chytil som sa stromu, len aby som nezletel dolu. Otočila sa a pozrela na mňa, tými svojimi očami. Mala v nich strach, bolesť a slzy. Plakala. Uľavilo sa mi, keď som ju našiel.
Bola celá špinavá od zeminy a lístia. Tričko mala na sebe nalepené a vlasy roztrapatené. Opierala sa o strom len aby nespadla dole. Tam dole neboli žiadne stromy, jedine lístie.
,,Idem dole a ty pôjdeš za mnou." Povedal som jej a rozbehol sa. Zastavil som sa len dole. Bolo to možno päťdesiat metrov. Zvládla by to, keby som si nevšimol jej nohu. Iste sa potkla.
,,Môžem?" Spýtala sa ma a ja som prikývol. Zatvorila oči a rozbehla sa. Zrejme sa bála, že spadne. Bežala dole. Keď pocítila, že je už z kopca dole, tak otvorila oči, skočila na mňa a pobozkala ma. Automaticky som ju pridržal aby nespadla. Zatackal som sa dozadu ale držal som ju.
,,Mám ťa." Povedal som jej, keď sa odtiahla a dívala na mňa. Silno ma objala a pritlačila na mňa.
,,Zabijem ho." Povedala a ja som sa uškrnul. Zabiť som ho mal ja.
,,Si priprvená ísť?" Pokrútila hlavou na znak nesúhlasu a postrapatila mi vlasy. Opatrne som si sadol na zem a ona na mne ostala sedieť.
,,Tak čo by si chcela robiť?" Spýtal som sa ju, i keď som odpoveď poznal. Zasmiala sa, pobozkala a ja som si lahol. Držal som ju za boky len aby nespadla.
,,No čo asi." Odpovedala drzo a ja som sa uškrnul.
Drzosť sa mi na nej páčila najviac.