Viditeľná neviditeľnosť

Sama proti celému svetu

Začal ma bozkávať a mne sa to páčilo. Nebozkávala som sa s mnohími chalanmi ale jeho bozky boli iné. Odtiahol sa a pozrel do mojich očí. V jeho očiach som videla niečo neuveriteľné. Iskričky, ktoré vyzerali ako hviezdy. Dýchala som zrýchlene. Vedela som, že ma bude chcieť znovu pobozkať, ale ja som si to v hlave stopla.
,,Prestaň!" Povedala som ostrejšie a hlasnejšie než som plánovala, keď sa opäť približoval. Uškrnul sa.
,,Ja viem, že sa ti to páči, tak sa upokoj."
,,Čože? Tebe šibe?! Šak si úplný debo." Zatvárila som sa zhrozene. Tie oči som si nikdy nepozrela tak ako teraz.
,,No tak princezná, nerob si to ťahšie." Za normálnych okolností by ma to oslovenie potešilo. Ale nie teraz. Približoval sa a ja som cúvala. Samozrejme že som sa posúvala pomaly a ťažko. Nohy som mala roztiahnuté a on sa uškrnul. V rýchlosti ma chytil za členky a pritiahol ku sebe.
,,Heej! Nerob." Povedala som, keď som si uvedomila, že mu sedím obkročmo v lone. Pevne ma pri sebe držal a vzdychol.
,,Čo by si povedala na mier?" Spýtal sa ma a po chrbte mi prechádzal palcami a mňa to upokojovalo.
,,Chceš aby ťa vyhodili? Ak ťa nájdu so mnou, tak odídeš."
,,Som ochotný to risknúť." Pozrela som sa na neho a vydýchla. Už som si prestala v hlave hovoriť že nie som ťažká a nerozpučím ho. Teraz som si tým hlasom hovorila, že odpadnem pri pohľade na jeho pery. Veď poznáte ten pravdovravný vnútorný hlas.
,,Prečo by si to robil? Veď sa chceš dostať na univerzitum."
,,Niektorý ľudia za to proste stoja. Oplatí sa pre nich riskovať a bojovať." Zatvorila som oči a neplánovala ich otvoriť.
,,Stále sa na teba hnevám."
,,Som na tom veľmi zle?" Vedela som že sa uškrnul.
,,Naštveš ma ešte jednou maličkosťou a ja ťa znenávidím na celý život." Otvorila som oči a jeho to prekvapilo ale nič nepovedal.
,,Ako dlho ho už máš?" Dotkol sa môjho pírsingu a ja som sa usmiala. Dala som si ho len tak z trucu. Vždy som ho chcela ale nikdy nie tak naozaj, že by som už aj išla do štúdia dať si ho urobiť. Vždy to boli len prázdne slová. Raz ma strašne nahnevali, pretože som im bola zas ukradnutá a tak som išla do mesta. Stála som na chodníku pred štúdiom a rozhodne doň vošla. Nebolelo ma to a ani nič, bolo to niečo nové, niečo iné.
,,Asi dva roky." Povedala som mu a on sa uchechtol.
,,Ja mám kerku."
,,Kde?" Spýtala som sa ho rýchlejšie než som plánovala. Chytil ma zo spodu a posunul nižšie na nohy aby si mohol dať dole tričko. Na hrudi, pri srdci mal veľkú kerku. Najprv mi to nedávalo zmysel, ale potom som sa jej nevedomky dotkla a prechádzala po jej obrysoch.
,,Dal som si ju pred troma rokmi, na moju sedemnástku ako veľký rebel." Chcela som vedieť prečo, chcela som vedieť pravý dôvod.
,,Prečo si to urobil?" Spýtala som sa ho ale bolo na ňom vidieť, že o tom nechce hovoriť. Sťažka sa nadýchol a tak som ho rýchlo prerušila.
,,Ja mám tiež jedno." Povedala som na odlahčenie situácie. Zabralo to.
,,Čo si si dala vytetovať, ružu?" Hádal a ja som po ňom hodila nahnevaný pohľad. Ruža bola podľa mňa otrepaná replika. A on to vedel na sto percent a vedel aj to, že ja by som si ružu nedala. Dala som si dolu tričko a ostala v čiernej podprsenke.
,,Mám to tu." Povedala som mu a dala si vlasy na druhú stranu.
,,Zle na to vidím." Povedal a išiel bližšie tvárou. Chvíľu to čítal, potom sa na to iba díval akoby si to vysvetloval. Dal mi na vytetovanú vetu bozk a očami vyhľadal tie moje. Akoby si pýtal súhlas a ja som nevedela ako reagovať. Ak by som prikývla, tak by som prišla asi o niečo veľké. A ja som to niečo chcela skúsiť. Chcela som to skúsiť s ním. Zmohla som sa na prikývnutie a opakovala si v mysli vetu, ktorú som tam mala vytetovanú a za ňou korunku. Sama proti celému svetu👑