Viditeľná neviditeľnosť

Spolubývajúci

Dívala som sa do jeho očí, keď sa dvere otvorili a stáli v nich dvaja chalani. Jeden bol blondiak a druhý čiernovlasý. Vyzerali dobre.
,,Chatka číslo sedem?" Spýtal sa ma jeden z nich. Odstúpila som od neho a pozrela sa do papierov.
,,Mená?" Spýtala som sa ich a ony vošli dnu. Úplná nuda.
,,Timotej CANZEY. Ale volaj ma Tim." Povedal nám všetkým ale díval sa na mňa. No jasne, jediná baba a zrazu som im dobrá.
,,Ben OLIVANDRO."
,,Ja som Roxy, asistentka." Usmiala som sa na nich a hľadala ich mená v zozname.
,,Obaja ste v tejto chatke. Vitajte v pekle." Povedala som im a oni sa zasmiali. Ja som to myslela vážne.
,,Ja som Trevor." Stisli si ruky a ja som vyšla so zoznamom von. Pri dverách som sa na nich otočila. Vyšla som von len na päť minút skontrolovať situáciu a keď som sa vrátila, tak som zažila šok. Bolo tam viac chalanov než päť.
,,Stratila si sa?" Spýtal sa ma jeden chalan a postavil sa mi do cesty. Zrejme ešte nedostali inštrukcie od otca.
,,To je Roberta Xymtlnová." Povedal Trevor a všetci odo mňa odstúpili akoby som mala nejaký vírus. On to myslel asi vážne, že sa na mňa nebudú môcť ani pozrieť. Niežeby som túžila po pozornosti ale predsa.
,,Si robíš srandu, že si tu?" Spýtal sa ma jeden z nich.
,,Vypadnite do svojich chatiek, inak..."
,,...inak zavoláš ocinka a budeš žalovať?" Spýtal sa ma s ironickým tónom. V podstate mal pravdu. Ak tu chcem niečo dokázať, tak mimo otca. Sakra.
,,Inak sa postarám o to, aby si si balil kufre o čosi skôr." Povedala som mu a všetci sa na mňa pozreli. Posadila som sa na svoju posteľ a všetci sa na mňa stále dívali. Cítila som sa fakt trápne. Ešte som nedomyslela, že ako sa budem prezliekať a podobné veci.
,,Potrebujete niečo? Som asistentka, tak sa pýtajte. Zoznamovací večer bude až o deviatej." Povedala som im a ony sa ku mne zrazu nahrnuli. Jedine Trevor vyšiel von a dal mi pokoj.
,,Jeden nevedel nájsť chatku, ďalší sa pýtal na sprchu, jedáleň a ja som musela všetko hľadať. Lenže ony chodili za mnou.
,,Potrebujete niečo?" Spýtala som sa ich, pretože to bolo hrozné. Celý život som volila samotu a teraz tu za mnou chodilo skoro sedemnásť skoro vysokoškolákov.
,,Len sme sa ešte nezoznámili." Povedal mi jeden z nich.
,,Ty si nepočul o tom, že zoznamovací večer je večer?" Vybehla som na neho a on sa usmial. Och Bože za čo ma tresceš.
,,Chalani, máte ísť ku jazeru. Volá vás kapitán." Povedal im Trevor a všetci rýchlo šli. On išiel ku mne a pozrel sa na prírodu.
,,Ty nejdeš?" Spýtala som sa ho.
,,A na čo? Nechápem na čo mi veria." Povedal a pokrčil plecami. ,,Aj napriek tomu si mojím nepriateľom číslo jedna."
,,Hlavne že som prvý." Povedal a ja som sa musela zasmiať.