Viditeľná neviditeľnosť

Princeznička

Ďalšie dni boli hrozné. Zvykla som si na režim a aj na všetko, lenže bolo to stále to isté. Nebavilo ma to, priam ma to nudilo. Všetko som robila automaticky a to bolo príšerné.
,,Čo keby sme išli behať niekde inde? Alebo by sme mohli robiť niečo iné." Hovorila som im ráno, keď sme sa obliekali. Vonku bolo teplo, tak som zvolila krátke tepláky a k tomu tričko.
,,Máš pravdu. Ešte poďme spať a potom keď vstaneme tak skočíme do jazera. A potom, potom by sme si mohli pozrieť nejaký film." Hovoril ironicky a nahnevane Trevor. Nechápala som čo mu je.
,,Si idiot." Povedala som mu a chcela výsť von, lenže otvoril ústa a to nemal robiť.
,,Možno som idiot ale ty si tu ako nejaká princeznička, ktorej sa už nechce robiť to čo má." Chalani stíchli a pozreli sa na mňa.
,,Máš pravdu. Ešte som sa ti zabudla ospravedlniť a poďakovať, že som tu kvôli tebe. Fakt prepáč."
,,V pohode. Stáva sa." Mala som chuť otočiť sa a jednu mu vraziť, ale namiesto toho som sa na nich len usmiala a vyšla von. Dnes nebudem robiť nič. Vôbec nič. Keď som si bola istá, že už išli behať, tak som sa vrátila do chatky a vzala si batoh. Dala som si tam jednu fľašu, mobil a bundu. Áno mobil. Mohli sme mať mobili pri sebe, ale nemohli sme ich používať. V podstate by ani nebol čas na volanie a ja by som ani nemala komu volať. Rozhodla som sa ísť do lesa, na tú lúku kde sme boli naposledy. Jasne že som poblúdila, ale cestu som našla po pár minútach. Sadla som si pod strom a vybrala fľašu. Otvorila som ju ale najprv som vytočila jedno číslo.
,,Čo sa stalo?!" Ozvalo sa rozrušene na druhej strane.
,,Nič vážne, len som sa pohádala s Trevorom." Upokojila som Mimu. Až potom ma napadlo, že je len pól osmej a ona spala. Zrejme ani nevedela kto volá.
,,Och Roxy, to si ty." Povedala. Vedela som, že leží s mobilom na uchu a skoro zaspáva.
,,Ja tu už s nimi nechcem byť."
,,Daj tomu ešte čas. Keď sa niečo zmení, tak zavolaj a keď nie, tak po teba prídem. V stredu mám čas. Okolo obeda by som tam mohla byť."
,,Vážne?" Spýtala som sa s nádejou v hlase.
,,Jasne. Aspoň budeme chvíľu spolu. Len sa upokoj a daj tomu čas." Bola som ticho.
,,Roxy?"
,,Ešte som tu. Teraz sa ku nim nevrátim. Musím byť sama."
,,Ja len že, prečo sa s nimi vieš zabávať a so mnou a mojimi priateľmi nie? Veď sme si boli také blízke."
,,Všetko čo som mala rada si mi vzala."
,,Ako to myslíš?" Ešte sa hrala na nechápavú. Zasmiala som sa.
,,Mala som rada gymnastiku a ty si sa prihlásila za roztlieskavačku." Hovorila som jej. Čudovala som sa, že som nemala smutný alebo aspoň zlomený hlas. Už som to brala v pohode. Už mi to bolo jedno.
,,Pamätáš sa, keď si chýbala asi dva dni? Bolo to vtedy keď si išla na súťaž a potom si postúpila. Chýbala si presne dva dni. Nepočúvala som nič iné, len to aká si v gymnastike dobrá a ako ti to ide. Aké máš dobré vlasy a ako ti všetko pristane. Všetko len v superlatívoch a na mňa nič. Mňa si nevšímali. Chceli teba." Hovorila smutne. Typovala som, že sa posadila a vzala si obľúbeného plyšáka.
,,Potom som si prefarbila a skrátila vlasy na blond a prihlásila sa za roztlieskavačku. Potom si začali všímať mňa. Nechcela som byť tá druhá."
,,Tá druhá? Veď ty si bola vždy obľúbená."
,,Len preto, pretože som chodila stála pri tebe. Veď ty si vždy vtipná, s hocikým sa vieš porozprávať a všade robíš dobrý dojem. Chcela som byť ako ty."
,,Mima, prestaň. Máš predsa Mika, kamarátky a všetko."
,,Rozišla som sa s ním. On chcel teba. Chýbala si mi sestrička." Toto ma dostalo. Nemala som slov.
,,Daj Trevorovi šancu a keď to tak ostane tak mi zavolaj a ja prídem po teba."
,,Dobre. Vďaka. Maj sa." Povedala som a zložila. Mobil som si vsunula do vrecka a oprela sa o strom. Doma sa s ňou porozprávam a toto všetko mi poriadne vysvetlí.
,,Roxy?! Kde si? Ak ťa nájdem, tak si ma neželaj!" Začula som Trevorov hlas a postavila sa.