Viditeľná neviditeľnosť

Prekvapenie

Musel som jej to povedať. Nemohol som to nechať tak. Už ma štve to, ako jej všetci vyhovejú a robia to čo chce ona. My sme sa vybrali behať a ona išla zrejme za otcom.
,,Vzala batoh?" Spýtal sa Oliver.
,,Hej." Odpovedal som.
,,TEN batoh?" Presviedčal sa.
,,Ak ju nájdu, tak je po nás. Vďaka Trevor! Nemal si jej to povedať." V tom batohu mala fľašu. Boli sme popod lesom a ja som sa od nich odpojil a vošiel do lesa.
,,Roxy?! Kde si? Ak ťa nájdem, tak si ma neželaj!" Bol som na ňu total nasratý. Bol by som schopný z nej zmlátiť dušu. Lenže ona. Ona bola kapitánova dcéra.
,,Tu som ty idiot." Ozvalo sa z lúky, kde sme ju vzali naposledy. Ja som vedel, že tam nemá s nami čo robiť. Vošiel som tam a videl ju stáť uprostred. Vedel som, že sa nebude báť, pretože ona vzdorovala. Hrala sa na niečo, čím nebola. Obaja sme tam stáli a mlčali. Nevedel som čo jej mám povedať.
,,Slová slová žiadne činy?" Spýtala sa so smiechom.
,,Nerob si to ťahším." Povedal som jej. Omrzelo ju stáť, a tak sa posadila do tureckého sedu, ale pohľad zo mňa nespustila. O čo jej pre boha ide? Človek by si myslel, že urobí normálnu vec, ale ona nie, ona urobí úplnú somarinu. Unavovovalo ma stáť a tak som si sadol oproti nej. Vytáčalo ma to, ako po nej chalani pokukovali pri jazere, ako si ju všímajú a ona si to nevšíma. Nevie aká je krásna a ako jej všetko ide. Vpíjal som sa do jej očí. Pre boha. Musím na ňu prestať myslieť. Natiahol som sa, pridržal jej bradu a posunul ju bližšie ku sebe. Musel som ju pobozkať. A ona urobila to, čo som nečakal. Neodtiahla sa. Nedala mi facku. Dokonca sa pritiahla bližie. A čo je hlavné, spolupracovala. Jej bozky boli žiadúce, potrebovala ich. Potrevovala mňa. Bola v tom až po uši. Bola na tom podobne ako ja.