Viditeľná neviditeľnosť

Nemáš nikoho!

Išla som až pod les a snažila sa hlavne nezablúdiť, i keď som išla stále rovno. Potrebovala som si to v hlave dať do poriadku a o všetko popremýšľať.
,,Turistika?" Začula som za sebou ale neobzerala som sa. Dosť dobre som vedela, komu patrí ten hlas. To ma donútilo ísť rýchlejšie.
,,To čo ti povedal bolo drsné." Zastala som a aj on. Nemá právo rozoberať moje veci a starať sa do toho. Bol odo mňa päť metrov a ostal tam.
,,Myslíš to, že som ho sklamala a nikto ma nemá rád?"
,,Možno by aj mal, keby si nebola chladná a každého od seba neodstrašila správaním. Tu máš mobil a zavolaj niekomu, kto ti chýba." Z vrecka vyťahoval mobil a podával mi ho. Nemala by som komu zavolať a to vedel aj sám. Bolo to známe skoro každému.
,,Kedže nemám nikoho, tak mi nemá kto chýbať. Je to aspoň výhoda. Nemusím ľutovať, že mi niekto chýba."
,,Nemáš nikoho! Chápeš to?! Prečo by ťa aj niekto mal chcieť. Veď si len samý problém." Začal sa po mne rozkrikovať, akoby som urobila niečo zlé. Nadvyhla som obočie a zazrela na neho.
,,Nevieš o čom hovoríš, tak sa do toho nestaraj! Nemáš právo ma súdiť."
,,Och pardon. Som s tebou len dva dni a už mi je z teba zle."
,,Zabudla som, že si mi zničil deň, na ktorý som sa tešila rok."
,,Ako si mohla ísť na koncert sama?" Spýtal sa ma už miernym tónom. Vzdychla som si.
,,Sám si povedal, že nikoho nemám." Povedala som skoro šeptom. Išla som ďalej a sadla som si na peň. On si sadol vedľa mňa na trávu. Bol mi rovnako výškovo a to bolo čudné, veď nie som až taká nízka.
,,Ja..nemal som to povedať."
,,To je v pohode. Nie si prvý a ani posledný." Zasmiala som sa na tom a on sa na mňa pozrel.
,,Prečo s tým nič neurobíš?"
,,A čo také? Ľudia si už zvykli, že som taká a už si ma nevšímajú."
,,V podstate si v škole sama." Povedal a ja som sa dívala do diaľky. Jazero krásne žiarilo vďaka zapadajúcemu sa slnku.
Všetko sa to začalo v prvom ročníku na strednej. S Mimou sme si sľúbili, že budeme spolu a nikto nás nerozdelí. A v skutočnosti nás nikto nerozdelil. Bola to popularita, ktorá ju pohltila a ona sa už so mnou nerozprávala. Hanbila sa za mňa. Bola som dobrá v gymnastike, lenže ona sa prihlásila na konkurz roztlieskavačiek, a tak už dva roky nerobím žiadne cviky. Všetko je to len kvôli nej. V škole sa ku mne ani neozve a mňa to už ani netrápy. Rodičia si začali všímať jej úspechy a moje nie. Preto som im dala pocítiť svoje nedostatky. Začala som robiť problémy, chodiť poza a to všetko len preto, aby sa o mňa aspoň na chvíľu zaujímali. Aspoň toto mi vyšlo. Ja som sa stala tou zlou a Mima tou dobrou. Ostala som sama proti celému svetu.
,,Stala som sa neviditeľnou."
,,Daj mi dva mesiace na to, aby som ti ukázal, že všetko to tu bude v pohode. Hlavne to nevzdávaj."
,,Aká istota, že to zvládneš."
,,Ja sa nikdy nevzdávam." Pozrela som sa na neho a on sa hral s trávou. Postavila som sa a on tiež. Nechcela som s ním byť sama, pretože mi s ním bolo akosi príliš dobre.
,,Kam ideme?"
,,Ja hľadať sprchy a jedlo. Neviem ako ty."
,,Sprcha znie fajn. Idem aj ja." Povedal a ja som prekrútila očami. Išla som dolu kopcom a on išiel za mnou. Nebola až taká tma, lenže ja som nevidela dobre na cestičku a potkýňala som sa o obyčajné kamienky. Skoro som sa zrútila na zem, lenže on ma zo zadu chytil za boky, a tak som ostala stáť.
,,Udržala by som sa."
,,Videl som. Teraz už poď, lebo budú problémy." Chytil ma za ruku a ťahal za sebou. Pustil ma až pred chatkou, kde aj spomalil. Však jasné. Kto by chcel aby ho videli so mnou.