Viditeľná neviditeľnosť

Výsledky

Na večeri sme boli všetci na nervy. Všeci. Ja som nemusel, lenže čím dlhšie som s ňou bol, tak tým viac sa mi dostávala pod kožu a ja som ju začínal mať vážne rád. Ja som mal nervy len z jedného dôvodu a tým bola ona.
,,V chatkám vám vaši vojaci povedia mená tých, ktorý zajtra ráno opustia tábor. S nimi sa už teraz lúčim a prajem veľa úspechov v živote..." Bla bla bla. Hovoril kapitán ale ja som ho už prestal počúvať. Zaujala ma Roxy. Večere sa ani nedotkla a to sme mali jej obľúbené špagety. Dívala sa na všetkých chalanov a skenovala ich pohľadom. Vedela mená tých, ktorý od nás odídu a to ma desilo. Ja viem, že sa tam dostanem nepoctivo, ale dúfal som, že ostaneme všetci pokope.
,,Čo ti povedal?" Spýtal som sa jej a ona sa pomrvila na mieste a v očiach mala skoro slzy. Otvorila ústa, že niečo povie, ale nič z nej nevišlo. Povzdychol som si vzal z jej taniera vidličku a natočil jej na ňu špagetu. Vložil som jej ich do úst a ona si už vidličku vzala. Musela jesť, pretože poriadne pochudla. Bolo to na nej vidieť a to jej škodilo.
,,Tak sa spýtam inak. Kto to je?" Sklonila hlavu a napokon sa na mňa pozrela a oprela sa o mňa.
,,Timo." Vzdychla a skoro sa rozplakala.
,,Roxy, nič si z toho nerob. Tvoj otec vie koho vybrať na univerzitu." Povedal Timo. Roxy vstala a začala plakať. Vstal som a išiel za ňou. V chatke sedela na posteli a zhlboka dýchala. Sklonil som sa ku nej a díval sa do jej očí, ktoré predstavovali vodopády.
,,Ja..ja nechcem aby odišiel." Povedala pomedzi vzlyky a ja som ju objal. Nemám rád baby, ktoré plačú ale ona bola iná. Do chatky vošli chalani s Davidom. Postavili sa okolo nás a napäto počúvali.
,,Je mi to ľúto, ale budeme sa tu ešte mesiac tlačiť všetci! Ste skvelý, chalani a ako jediný ostávate pokope!" Zvolal nadšene David a Roxy zdvyhla hlavu. Isto tomu nemohla uveriť. Objala ma, akoby som mal odísť ja a zas sa rozplakala.