Viditeľná neviditeľnosť

Milujem búrky

Ďalšie dva dni prebehli rýchlo. Po oslave bolo ráno najťahšie asi len pre mňa. Ony to v pohode zvládli a ja som bola troska. Už mi to išlo lepšie. Zasa sme boli v telocvični a mne sa opäť venovali. Dali ma na hrádzu a mala som robiť premety. Toto mi šlo. Bola to sranda.
,,Len trošku mi verte že nie som športový antitalent. Gymnastika mi ide." Hovorila som im, keď som sa vyšvyhla na tyč.
,,Tak prečo nie si medzi rostlieskavačkami?" Spýtal sa ma Ben.
,,Je medzi nimi Mima. Ja nie som namyslená pipka ktorá sa potrebuje natriasať pred idiotmi." Zoskočila som dole a nadýchala sa.
,,Už len pyramída a dáme si pauzu." Išli sme na jeden koniec a začali sme behať. Snažila som sa ale bolo toho na mňa veľa. Počula som blesk a potom padať kvapky dažďa na strechu. Poskočila som a usmiala sa.
,,Končíme, ide búrka. Ideme do chatky." Zavelil David a bral nejaké veci. Vyšli sme von a ony sa ponáhľali aby nezmokli. Ja som išla pomaly a v strede som zastala.
,,Ty si šibnutá. Zmokneš!" Kričal mi Trevor.
,,Milujem dážď!" Zakričala som a on išiel ku mne.
,,Čože?" Stál pri mne a ťahal ma za ruku.
,,Milujem dážď." Povedala som šepky. Už som bola celá premočená.
,,Fajn, čakám ťa v chatke."
,,Fajn." Povedala som otrávene a on išiel. Po piatich metroch sa na mňa otočil a vzdychol.
,,Čo sa stalo?" Spýtala som sa ho. V ruke držal nejakú plachtu alebo čo, ale hlavné je to, že ju hodil na zem a išiel ku mne. Opäť ma pobozkal, ale nie vášnivo, skôr tvrdo, majetnícky.
,,To tvoje fajn je hrozné." Čelami sme sa o seba opierali.
,,Už mi stačilo dažďa." Rozhodla som a išli sme. V chatke som sa schúlila do paplóna a pod ním si vyzliekla tričko a nohavice. Hodila som ich na zem a zvalila sa na brucho.
,,Kde je David?" Spýtala som sa ich.
,,Riešia s kapitánom nejaké veci ohľadom búrky."
,,Vraj nás môžu poslať na deň domov."
,,Ja domov nepôjdem ani za svet." Povedala som im.
,,Väčšine sa domov ani neoplatí ísť."
,,Prečo nie?"
,,Cesta sem trvala celý deň." Vysvetlil. Popravde všetci cestovali dlhšie a neoplatilo by sa im cestovať.
,,Tak pôjdeme na výlet do mesta." Navrhli.
,,Na pizzu a zmrzlinu." Povedala som a oni sa uchechtli.
,,Hlavne do mesta."
,,Veď to máte jedno." Najbližšie mesto bolo to moje. V podstate ani neviem ako by sme sa tam dostali. Takže nič také neprichádza do úvahy.
,,Ten deň voľna potrebujeme."
,,Nepôjdeš nám ho u otca vybaviť?" Pozrela som sa na neho, či to myslí vážne. Do chatky vošiel David.
,,Ak bude pršať aj zajtra, tak pôjdete do mesta." Oznámil nám. 
,,V daždi sa nám nič neoplatí. Bude to zbytočné." Ozvala som sa.
,,Tak pôjdeme ku tebe."
,,To ťažko."
,,Ešte uvidíme."
,,Alebo dobre. Potrebujem vaňu a svoju posteľ." Začala som snívať.
,,Večer má ísť Roxy oznámiť túto správu po chatkách."
,,Mi to pripomeňte." Potom sme už boli ticho. Započúvala som sa do búrky a strašne som tam chcela byť.
,,Prečo búrky?" Spýtal sa Trevor.
,,Zbožňujem pocit, keď na mňa padajú kvapky dažďa, tú vôňu a ten šum."