Viditeľná neviditeľnosť

Zoznamka

Večer sme všetci sedeli pri ohni. Po pravde ma prekvapilo, že zvolili takúto formu ale neriešila som to. Sedeli sme v kruhu a ja som bola čo najďalej od otca. Bolo to tak lepšie. Chalani sa o niečom rozprávali a tak povediac sa mali dobre. Ohníček horel, vražedné komáre poletovali všade navôkol a vôbec nebola zima. Mala som na sebe len tielko a teplákové kraťasy. V rýchlosti som si prezrela chalanov a na sto percent som si bola istá, že niektorý z nich sú omnoho starší. Pohľadom som skenovala oheň a potom som si všimla, že sa na mňa Trevor pozerá. Sedel presne oproti mne. Dala som na neho vražedný pohľad a potom som sa pri otcovom hlase pozrela inam.
,,Vitajte v tomto tábore. Dnes je vás tu tridsať štyri, lenže koncom júla z vám vyberieme sedemnásť najlepších, ktorý budú prijatý na univerzitu so štipendiom. V každej chatke bude s vami jeden vojak, ktorý vás bude ráno budiť a budete spolu trénovať. Budete ho počúvať. Ak nastanú nejaké bitky alebo porušenie pravidiel, tak si balíte kufre. Ako prvé a pre vás najdôležitejšie pravidlo sa týka Roberty. Ak s ňou budete mať konflikt, alebo sa o niečo pokúsite, tak vás nielen že vyhodím ale postarám sa o to, aby vás nikde nevzali. Ďalej sú to alkohol a cigarety. Zabudnite na ne. Budíček je o pol šiestej. Do šiestej máte rannú hygienu a potom päť kilometrový beh. Po ňom budú raňajky a tréning. Väčšinou budete v dvojiciach, takže zajtra vaším vedúcim nadiktujete mená. O jednej je obed a do tretej osobné voľno. V tejto budove za nami sú nejaké možnosti na jeho využitie. O tretej zas beh a cvičenie a o siedmej večera. Ak máte nejaké otázky, tak sa pýtajte Roberty." Pravdu povediac som si tú zoznamku predstavovala inak. Ten budíček akože patrí aj pre mňa? Ledva idem po schodoch a nie to päť kilometrový beh.
,,A aby som nezabudol, platí to od zajtra." Dopovedal a odišiel.
,,Takže teraz sa zoraďte podľa chatiek a dávajte pozor." Povedala som im a ony sa postavili do skupín. Ja som stála pred nimi.
,,Ešte nám tu chýba Roberta." Povedal jeden vojak.
,,Čože? Ja mám byť s vami?"
,,Si súčasťou chatky, čiže aj družstva. Od kapitána som dostal jasné pokyny." Vysvetľoval. Vyzeral dobre a fakt dobre. Otec stál s jedným vojakom a o niečom sa rozprávali.
,,Ako si mi to mohol urobiť? Prečo mi ničíš život. Ty odo mňa chceš aby som si prešla vojenským výcvikom?!" Zvýšila som na neho hlas.
,,Dokážeš skákať z výšok, okno z izby máš vysoko. Ihrisko máme od domu ďaleko a dala si to tam behom rýchlo. Ide ti dokonca aj boj, pretože si večne v nejakých sračkách, ktoré po tebe žehlím! Nebyť mňa, tak si vylúčená zo školy a sedíš na polícií! Nehovor mi kto komu ničí život. Tu ťa budem mať aspoň pod kontrolou." Oči sa mi naplnili slzami a nemala som slov.
,,Máš pravdu. Poďme si ničiť životy navzájom." Keď zistil, že nám všetci venujú pozornosť, tak sa na mňa nahnevane pozrel a strelil mi facku. Chytila som si líco a išla preč.
,,Starajte sa do svojoch vecí. Okamžite do chát." Povedal im dosť nahnevaným tónom a ja som kráčala preč. Už nikdy nebudem plakať. Nikdy. Chce boj, tak ho bude mať.