Viditeľná neviditeľnosť

Odchádzam

Prezliekla som sa do teplákov a zo svojej postele vyhodila jeho paplón a aj vankúš. Trafila som zrejme Tima, pretože sa zobudil a divne na mňa pozrel. Nepovedal ani slovo. Jedine sa pretočil na druhú stranu a ďalej spal. Z chatky som si vzala mobil a rozhodla sa ísť do lesa. Na lúke by ma hneď našli a to som nechcela. Išla som úplne opačnou stranou až som sa dostala na miesto, ktoré som nevidela ani na mape tábora. Vyšla som z lesa von a ocitla sa na nejakej čistinke. Boli tam nejaké kvetg a tráva po kolená. Isto tam bolo aj milión kliešťov a podobných hávedí mnoho. Išla som sa samý kraj. Ostala som v šoku. Bol tam výhľad na celý tábor. Nikdy som si ten vrch, či čo to bolo, nevšimla. Bolo to krásne. Na jazero dopadali prvé slnečné lúče, ktoré sa odrážali od hladiny vody a tvorili krásny obraz na oblohe. Niektorí chalani už boli hore a iní sa balili a odchádzali. Bolo mi ich ľúto. Všetci mali síce možnosť byť tu mesiac ale len tí najlepší idú na univerzitu. Sadla som si na kameň a pozrela sa na mobil. Už bolo osem hodín a Kapitán-otec nikde. Vytočila som jej číslo.
,,Príď po mňa." Bolo to prvé čo som povedala, keď zdvyhla.
,,Čo sa stalo?" Hovorila rozospato. Čo sa stalo? Urobila som tú najväčšiu chybu v živote, to sa stalo.
,,On..ja..už to tu nevydržím." Hovorila som. Sama som nevedela ako jej to vysvetliť, keď som tomu sama nechápala.
,,Už si to nevyriešite?" Toto sa vyriešiť nedá.
,,Toto už nie." Povedala som dosť smutne a nahnevane. Posadila som sa do tureckého sedu, za sebou som mala slnko a hlavu sklonenú.
,,Prídem po teba zajtra?" Zajtra? Zajtra je predsa príliš skoro. Ale fajn. Ja mu už šancu nedám.
Pozrela som sa pred seba. Vycítila som jeho prítomnosť pri sebe. Díval sa na mňa dosť hrozne. Hruď mu klesala a dvíhala sa dosť intenzívne. Musel sem bežať.
,,Zajtra sa do desiatej pobalím a budem pripravená na odchod." Povedala som vetu smerovanú Mime ale pohľadom som vysela na ňom. Zatváril sa prekvapene, priblížil sa ku mne a díval sa na mňa.
,,Tak zajtra." Povedala Mima a ja som zložila.
,,Kam ideš zajtra?" Vypadlo z neho a ja som nadvyhla obočie. Nadýchla som sa a pozrela sa naňho.
,,Zajtra odchádzam, domov." Odvetila som a dúfala, že povie niečo, čo ma zastaví. Nepovedal vôbec nič. Len sa na mňa díval a potom sa otočil chrbtom ku mne. Díval sa na roklinu, v ktorej bol tábor .
,,Peknú cestu domov." Povedal mi a ja som si mohla blahoželať, že vždy verím a dúfam ako krava.