Viditeľná neviditeľnosť

Všade dobre,doma najhoršie

Sedeli sme v autobuse. My sme sa dotrepali do päťky, aby sme boli všetci pokope. Aj takto skoro ráno už pršalo. V podstate pršalo celú noc. Viem to podľa toho, že som nespala. Nedalo sa to. Predstavovala som si, že prídeme ku mne domov a keď uvidia Mimu, tak so mnou skončia. Nevedeli sme plány ostatních chalanov, ale nejak extra nás ani nezaujímali. O desiatej sme boli v meste. Vystúpili sme a ja som bola napätá.
,,Toto je tvoje mesto, tak nám ho ukáž." Vyzvali ma a ja som sa zasmiala.
,,Chcete prehliadku mesta alebo pizzu, telku a vaňu?"
,,Prehliadku dáme nabudúce." Rozhodli a ja som nás viedla ku mne. Po ceste sme nikoho nevideli a dokonca už prestalo aj pršať. Išli sme pol hodinu pešky.
,,Vitajte u Kapitán-otca doma." Zazvonila som a dúfala, že nikto doma nebude. Mílila som sa. V dverách stála vysmiata Mima. Neusmievala sa na mňa ale na chalanov. Vyzerala prekvapene.
,,Chalani Mima, Mima chalani." Na rýchlo som ich predstavila a vošla dnu.
,,Vyhodili ťa?" Spýtala sa a išla za mnou. Okamžite som išla do chladničky a otvorila ju.
,,Nie. Došla som pozrieť svoju posteľ, vaňu a chladničku. A potrebujem nejaké veci." Ukladala som na stôl jedlo a robila päť sendvičov.
,,A oni čo?" Šepkala.
,,Spolubývajúci."
,,On ťa dal na izbu k vysokoškolákom?!" Vedela som že momentálne závidí.
,,Dorob sendviče a ja idem do sprchy." Povedala som jej a išla do izby. Rozbehla som sa k posteli a skočila. Vyzliekla som sa a išla do sprchy. Pocit na nezaplatenie. Umyla som si hlavu a dala si len voľné dlhšie tričko. Zišla som dole a sadla si medzi nich na sedačku. Mima sedela v kresle a smiala sa s nimi na vtipných historkách o ktorých nič nevedela.
,,Nechceš sa ísť obliecť?" Spýtala sa ma. Vzala som si tanier so sendvičom a zakusla.
,,Videli sme ju aj v horšom oblečení alebo skoro žiadnom." Zasmiali sme sa ale ona sa nesmiala.
,,Sme tu do štvrtej a potom rýchlo na autobus. Máme sa stretnúť pri fontáne. Nezabudnite na to." Povedala som im a ony súhlasili.
,,Veľa sme toho o tebe počuli, Miriam." Povedal Ben vážne. Pozrela sa nahnevane na mňa a na nich sa usmiala.
,,Verím, že len v dobrom."
,,Ako inak." Timo z nej nedokázal spustiť zrak a ja som len prekrútila očami. Trevor dojedol a jednou rokou ma objal okolo pliec. Ďakovala som Bohu, že ho to napadlo. Pohodlne som sa oňho oprela.
,,Toto ťa víde draho." Zašepkal mi do vlasov. Pozrela som sa naňho a zasmiala sa.
,,Hneď sme späť." Povedala som a ťahala ho hore. Mima bola nahnevaná ale potom to nechala tak, keď sa ju začali vypytovať nejaké veci.
,,Čo to robíš?" Spýtal sa ma na schodoch.
,,Už nič." Vošla som do izby a zo skrine vytiahla jednu cestovku.
,,Praská ti?" Zasmiala som sa.
,,Potrebujem nejaké veci do chatky. Lenže ona nemôže vedieť čo balím." Vzala som dva vankúše jeden uložila na spodok. Odtiahla som posteľ a vytiahla podlahu. Mala som tam ukryté fľašky. Vzala som päť pív v plechovke a jednu nikolausku. Na vrch som dala druhý vankúš.
,,Si geniálna." Povedal a vrátil posteľ na miesto.
,,Ja viem, nechcem mať svoje narodky o ničom." Rýchlo som vzala ešte čokolády a tašku zazipsovala.
,,Kedy a koľko?" Spýtal sa nezaujato.
,,O tri týždne, osemnásť." Pozrela som sa na neho a dal grimasu.
,,Nechápem ako nás mohli dať na izbu k decku." Povedal ironicky.
,,To mňa dali k starcom." Išli sme dolu po schodoch a smiali sa. Trevor niesol tašku.
,,Tak chlapci povedzte si zbohom, pretože mi ideme na zmrzlinku." Oznámila som im a ony sa postavili.
,,Snáď sa ešte niekedy uvidíme." Povedali si a ona sa na nich usmiala. Je pravda, že mi chýbala, ale neplánovala som jej to hovoriť.
,,Už nechudni, hej? Lebo budeš mať lepšiu postavu než ja." Povedala so smiechom a objala ma. Rýchlo sme sa rozlúčili a išli sme do mesta.
,,Chcete tú zmrzlinu či ani nie?" Spýtala som sa ich, len aby som vedela kam ísť.
,,Ale hej, veď ju tak dlho nebudeme mať." Zavelil Ben.
,,Má niekto peniaze?"
,,Ja hej. Pozývam." Povedal Trevor. Vošla som do prvej cukrárne a začala pýtať. Všetci sme si dali dva kopčeky a potom som im išla ukázať fontánu. Veď už bol najvyšší čas odísť.
,,Je to tu pekné."
,,V noci najkrajšie."
,,Súhlasím." Povedal Trevor. Uvideli sme autobus, a tak sme sa k nemu pomaly dotrepali. Zapísali sme sa a vošli dnu. Škoda že sme neostali dlhšie. Predsa len, je tu pekne.
,,Prečo si vlastne došiel na ten koncert?" Spýtala som sa ho, pretože si nastupoval za mnou.
,,Týždeň som tu bol u známych a tvoj otec ma pozná. Keď si zmizla tak mi zavolal, pretože vedel, že tam budem." Vydýchla som si a išla až na koniec. Sadla som si ku oknu, aby som mohla spať.
,,Čo je v tej taške?" Spýtal sa jeden chalan z druhej chatky. Všetci už pochopili, že musia každého jedného poraziť, aby sa dostali ďalej. Podkopávali si nohy navzájom.
,,Je moja. Mám v nej hygienické potreby." Povedala som a vojak sa pozrel na mňa. Tým pádom ju nešiel kontrolovať. Keď si sadol aj Ben, tak mi podal tašku a ja som si ju dala pod nohy. Po pol hodine ma premohla únava a moja hlava klesla na Trevorove plece. Jednu nohu som si prehodila cez jeho koleno a pomaly zaspávala.