Viditeľná neviditeľnosť

Nervozita

Ráno som ich ja nútila vstávať. Áno, ja. Ani ja som tomu nemohla uveriť, ale stalo sa. Dnes bol totiž deň, kedy tábor opustí polovica chalanov. Normálne som sa bála s nimi. Bolo na nich viedieť, že sú nervózny a nesvoji.
,,Ja vám verím a zvládate to dobre, takže ja nevidím žiaden problém." Povzbudzovala som ich a dúfala s nimi. I keď som sa strašne bála o Tima, pretože jemu to nie že neišlo, ale on sa snažil až príliš a nie vždy pritom myslel racionálne. Priam som sa modlila aby prešli všetci.
,,Tebe sa to povie. Ale nám ide o veľa." Keď bol Ben taký nesvoj, keď nevedel čo očakávať, tak bol strašne agresívny, na každého.
,,Nehovor tak s ňou." Zakročil Trevor a postavil sa predo mňa. V poslednom čase to už robil automaticky. Vzdychla som si a postavila sa pred neho.
,,To je v pohode. Neviem aké to je, ale modlím sa s vami." Práve sme boli v telocvični. Skoro všetci boli pri boxovacích vreciach a udierali doň ako zmyslov zbavení. Zakázala som im bojovať spolu, pretože to by sa ani nepozabíjali, jedine by si ublížili. Opierala som sa a o stenu a sledovala ich. Dokonca aj Trevor bol ako zmyslov zbavený. Pozrel sa na mňa a smutne si vzdychol. Videla som na ňom, že je unavený, ale usmial sa na mňa a naznačil mi, aby som išla ku nemu. Pomaly som ku nemu išla a on si skladal tie boxovacie rukavice.
,,Princezná, troška života do toho umierania." Povedal a ja som sa zasmiala. Zrýchlila som a zastavila pri ňom.
,,No čo?" Buchla som mu do ramena a on sa zasmial.
,,Ublížila si si?" Spýtal sa posmešne a jednu ruku mi dvyhol ku svojej. Začal mi dávať rukavicu a poriadne mi ju zatiahol.
,,Ak ju budeš mať slabo zatiahnutú, tak to bude o ničom úder a navyše ti spadne z ruky." Poučoval ma. O tom, čo zbožňoval, ako bolo aj toto, vedel hovoriť s vášňou a rešpektom. Dokonca keď to bolo len vrece a rukavice. Kiež by, niekedy niekto hovoril tak aj o mne.
,,Tak fajn. Ide sa do toho." Udrela som nimi jednu o druhú a zahryzla si do pery. Chalanom to išlo tak ľahko a úhľadne. Mne to nepôjde. Veď tie rukavice boli ťažké. Navyše, na čo mi to bude?
,,Ramená, stehná, lítka a z časti sa dá povedať, že aj brucho." Pošepol mi, keď sa išiel postaviť ku vrecu. Nechápavo som sa na neho pozrela. Zas vedel, na čo myslím a to ma deptalo.
,,Tak ma uč." Vyzvala som ho a on sa uškrnul.
,,Postav sa vyrovnane a teraz sa trošku prikrč. Jednu ruku si daj na úroveň brady a druhú hlavy." Urobila som tak ako povedal a on mi už len ukázal, ako to má byť správne.
,,Už je to v pohode?" Spýtala som sa ho so smiechom.
,,Lepšie by som sa ani ja nepostavil." Vedela som, že si zo mňa uťahuje, a preto som ho šťuchla.
Začal mi ukazovať základné údery. Vraj na použitie nôh ešte nie som pripravená. Dokonca mi nedovolil udierať do boxovacieho vreca, ale len do takého malého vreca, čo vysí zo stropu.
,,To ako fakt?" Spýtala som sa ho a dúfala, že povie nie.
,,Ešte sa len učíš a na vrece máš ešte čas." Ukázal mi, ako do neho udierať a začala som. Celý čas ma pozoroval a hovoril nejaké rady.
,,Roberta. Volá ťa kapitán." Prišiel mi povedať David a ja som ustúpila. Neviem či som sa ho bála, ale zľakla som sa, keď ma volal za sebou.
,,Už idem." Trevor mi dal dole rukavice a ja som mohla ísť.