Viditeľná neviditeľnosť

Bolesť

,,Idem si po výhru." Povedal mi Trevor keď som vychádzala zo sprchy. Stál pred dverami a čakal ma.
,,Žiadna výhra nie je." Oponovala som mu tvrdohlavo a obchádzala ho. Išiel za mnou a potom ma chytil za driek a pritiahol bližšie ku sebe. Z jeho dotyku mi naskočila husia koža.
,,Ale no, princezná. Išli sme na malíčkovú dohodu." Hovoril urazene šeptom. Čo ak do toho pôjdem a on vycúva? Potom bude padavka on a nie ja. Rozhodla som sa ho ignorovať a ísť do toho len v nevyhnutnej situácií.
,,Olino, čakaj ma." Zakričala som mu a išla za ním. On sa otočil a usmial na mňa.
,,Kde si bola?" Spýtal sa ma a spoločne sme vchádzali do chatky. Vedela som, že sa Trevor nevzdá.
,,No predsa v sprche." Zasmiala som sa, pretože to bolo aspoň podľa mňa očividné.
,,Veď vieš ako som to myslel." Povedal a šťuchol ma zo zadu.
,,Len v lese. Ale potom tam došiel Trevor s rečami, že si ho nemám želať a neviem čo, takže mi znepríjemnil prechádzku." Odpovedala som otrávene. Bola to pravda.
,,Chápem. Mohla si ísť s nami." Navrhol a ja som sa na neho usmiala.
,,Zas behať? Tu som sa nebahala ako nikdy. Normálne som nabehala zbytočné kilometre." Zasmial sa.
,,Aké zbytočné. Šak už nemáš faldy." Pozrel sa na moje brucho a ja som sa akože nahnevala. Išla som k nemu a facla ho tričkom do ramena.
,,Faldy? To neboli faldy ale moje kamošky tukevé vankúšiky." Hovorila som so smiechom.
,,Skôr vankúše. Ale také tie poriadne." Zas som sa k nemu prihnala, ale tričko som už mala na seba. Rýchlo ma chytil a prehodil cez rameno. Ja som sa len smiala.
,,Ideme na obed." Oznámil mi, keď vyšiel z chaty.
,,Takýto odvoz sa mi páči. Olino, máš u mňa bod." Povedala som mu. Obchádzal chalanov a všetci mali zmätený výraz na tvárach.
,,Okamžite ju zložte, vojak." Počula som autoratívny a prísny hlas otca. Olino zastal a opatrne ma zložil na zem. Tváril sa ako chlapec čo rozbil vázu.
,,Áno, kapitán." Nahodil postoj a ja som to po ňom zopakovala.
,,Ktorému pravidlu ste nerozumeli?!"
,,Žiaden kontakt s vašou dcérou. Už sa to viac nestane." Odvetil a mňa pichlo pri srdci.
,,Pohov. Choďte na obed." Na mňa sa ani nepozrel. Ani Kapitán-otec a ani Olino. Išla som ku stolom a nad Trevorom zastala. Nahla som sa cez neho a dívala sa do jeho očí.
,,O pol noci na lúke." Pošepla som mu a sadla si na miesto. Ostal prekvapený a ja ranená.