Viditeľná neviditeľnosť

Nič nevidím

Sprchu som našla dosť rýchlo. Bolo pre mňa hrozné ísť tam so všetkými vecami, len aby ma nikto nevidel. Vzala som si uterák, župan, mydlo, šampón a pyžamo. Nespomínam si, že som si brala aj župan, ale som na seba pyšná, pretože som ho mala v cestovke. Myslela som, že umriem, kým som to všetko vzala. Sprchy vyzerali celkom dobre. Bola som tam dosť dlho, pretože mi robilo problém obliecť sa tam. Vyšla som a čakal ma tam on. Ja som mala na sebe župan, vlasy v turbane a v rukách kopu vecí.
,,Čo tu robíš?" Spýtala som sa ho nahnevane.
,,Hádam si nemyslíš, že sa tu budeš po nociach túlať sama medzi samými chlapmi."
,,Nebuď smiešny." Samozrejme som to myslela na tých chlapov. Chcela som okolo neho prejsť, ale chytil ma za zápästie.
,,Každý jeden je z teba hotový, tak si na nich dávaj bacha hlavne v chate."
,,Pozri sa na mňa a povedz čo vidíš." Dal priamy pohľad na mňa a potom do mojích očí.
,,Nič nevidím." Zasmiala som sa. Jeho odpoveď ma neprekvapovala. Mal pravdu. Bola som a aj budem obyčajná.
,,O to ide. Na mne nič nie je, čo by ich priťahovalo. Mám prax v neviditeľnosti, tak sa o mňa neboj."
,,Kto povedal, že sa o teba bojím." ,,Tvoje správanie." Konečne ma pustil a ja som išla do chaty. Vedela som, že ide za mnou, ale nechala som to tak. Vošla som dnu a nevšímala si ich pohľady na mne. Dala som si veci sušiť ku oknu a on si sadol na posteľ.
,,Všetci ste počuli rozkaz ohľadom Roxy. Ani pohľad, ani slovo a už vôbec nie dotyk. Sme v nevýhode, že je s nami, ale nejako to vyriešime a potom to pôjde." Hovoril ten vojak.
,,Ja som David. Mne môžeš kľudne tykat." Podal mi ruku a ja som sa na neho usmiala a prijala ju.
,,Roxy."
,,A teraz všetci spať, pretože o šiestej je budík."
,,O šiestej?" Spýtal sa nejaký chalan.
,,Mám svoje pravidlá. A teraz všetci do vlastných postelí." Povedal a zhasol. Ľahla som si, ale skôr než som sa prikryla dekou, som si dala dolu aj tričko, pretože bolo hrozne teplo. Nepomáhalo ani otvorené okno. Otočila som sa na okno a dívala sa na mesiac, a potom som konečne zaspala.
,,Vstávajte. Hneď!!" K tomu som začula píštalku a rýchlo som vyskočila z postele. Bolo to hrozné. Ostala som stáť v spodnom prádle, ale nikto si ma nevšímal, pretože sa v rýchlosti obliekali. Dala som si dlhé tepláky a k tomu športovú mikinu s kapucňou. Učesala som sa a spravila rýchly drdol.
,,Dáme si na začiatok len tri kilometre, aby si Roxy zvykla."
,,Len tri kilometre? To myslíš vážne?" Hovorila som Davidovi. Všetci už stáli zoradený a ja som sa postavila ako posledná. Vonku boli skoro všetci.
,,Budete behať po dvojicich, žiadne spomalovania a ani potkýňania. Ak sa niekto zraní, tak to povedzte Roxy a ona sa vám na to pozrie." Hovoril David a všetci už stáli zaradený. Ku mne sa postavil Trevor a tak sme tvorili dvojicu. Na šťastie sme stáli ako posledný.
,,Choďte ako prvý a Roxy nám dá tempo aby sme ju neuhnali." Povedal jeden chalan a ja som sa zamračila. Všetci sa postavili za nás a ja som stála vedľa Trevora a Davida. Začala som pomaly behať po cestičke, keď som počula Trevorov hlas.
,,Vieš o tom, že im ide len o pohľad na tvoj zadok. Elastickejšie tepláky si nenašla?" Spýtal sa ma a ja som myslela že ho prizabijem. Bolo len ráno a už bolo teplo.
,,Daj mi konečne pokoj." Hovorila som mu a pridala do tempa. David ma sem tam navigoval, aby som nezablúdila ale inak mi to išlo.
,,Už sa otáčame." Povedala som im, ale ledva som hovorila. Nemôžem nič robiť bez toho, aby som ráno nejedla, potom mi je strašne zle. Zrazu som zreteľne počula svoj dych, búšenie srdca a pomaly som zastavovala.
,,Už nevládzeš? O kilometer sme v chate."
,,Ja..." Začala som prudko dýchať a zaklonila som sa.
,,Ty..?" Povedal jeden chalan.
,,Asi som vám nepovedala, že mi je strašne zle ak ráno nejem."
,,To je asi zlý sen. Veď nás všetký potopí." Povedal jeden a ja som sa na neho pozrela.
,,Choďte do chaty a mi vás dobehneme." Povedal Trevor a ja som sa na neho pozrela.
,,Fajn. Dávaj na ňu pozor. Ja idem za kapitánom." Povedal David a ja som si sadla do tureckého sedu na hlinu.
,,Už ti je lepšie?" Spýtal sa ma. Ani som sa na neho nepozrela, iba som prikývla.
,,Tak poď. Prídeme na raňajky." Povedal mi a pomohol vstať. Išli sme chôdzou a dolu kopcom sme už zas behali. Nebolo to pre mňa nič moc ale pripomínalo mi to staré časy, keď som bola ešte normálna. Každé ráno som behávala a športovala. Správala som sa vzorne, tak ako som mala vždy. Dobehali sme až ku chate, keď som uvidela otca. Prekvapene sa na mňa pozrel a ja som okolo neho len prebehla. 
,,To vážne?" Spýtal sa ma Trevor.
,,Jasne povedal, že tu nie je mojím otcom."
,,Bude sa k tebe správať ako ku nám?" Spýtal sa ma.
,,Hej."
,,Tak sa nechaj vyhodiť." Povedal a ja som sa na neho pozrela. Usmiala som sa a skočila na neho. Objala som ho a on urobil to, čo som nečakala. Pridržal ma a o krok ustúpil. Keď som si uvedimila, že sa správam detinsky, tak som ho pustila a on sa na mňa pozrel zmätene. Akoby chcel vo mne čítať.
,,Ešte dnes pôjdem domov." Povedala som a zasmiala sa. Čudujem sa, že ma to nenapadlo skôr.