His Little Red

Prológ

Keď niekto získa svoju spriaznenú dušu, vždy je to niekto, kto ho doplní. Chápete, ako jing a jang. Napríklad alfa dostane omegu. Beta dostane vyhnankyňu. Zabijak dostane neviniatko. Lovec dostane vegetariána. Idiot dostane vysokoškoláka. Chápete.

Tentoraz však osud trochu celý ten protiklad prehnal. Možnože sa pomýlil a možnože to všetko má nejaký svoj dôvod, teraz však jeden vlk dostal niekoho úplne iného. Dostal Červenú Čiapočku. Dostal obyčajného človeka, nie vlka. Dostal mňa.

A on taktiež nie je obyčajný vlk svorky. On v prvom rade ani len nie je jej členom. Je to vyhnanec.

A hľadá ma.

Ten večer som sedela na svojej posteli s laptopom vyloženým na kolenách. Čítala som online príbehy. Pred tým, než mi začnete hovoriť, že skutočné knihy zo skutočného papiera sú lepšie, nechajte ma povedať vám, že som už celú knižnicu prečítala, a tak je môj malý počítač mojou poslednou záchranou.

Okrem toho, na internete je toho oveľa viac, než v knižnici, čo je pre mňa ideálne, pretože ja čítam všetko. Od upírov, cez historické romány, až po jednorázovky.

Ten osudný piatkový večer som akurát čítala príbehy o vlkolakoch. Aká irónia.

A nemyslite si o mne, že som nejaká nespoločenská osoba, ktorá v piatok večer číta knihy, namiesto tancovania Macareny s kamarátkami. Ja taká nie som. Teda, možnože som jedináčik, rodičia na mňa nemajú čas, naj kamoška je v Londýne a ja bývam mimo mesta, ale ja nie som tá tichá myška, ktorá sedí v triede niekde v rohu a dostáva samé jednotky.

Musíte pochopiť, že ja som len lenivá trepať sa do mesta, keďže bývam pri lese.

Keď tak nad tým rozmýšľam, je to zrejme ďalší dôvod, prečo ma volajú Červená Čiapočka. Pretože bývam pri lese.

Ale teraz naspäť k vlkom!

Kedže som už čítala toľko kníh, viem, čo sú to spriaznené duše. Samozrejme, neverila som, že niečo také naozaj existuje, ale na tom teraz nezáleží. Poznám všetky možné príbehy o vlkolakoch, a síce ani jeden z nich nie je úplne pravdivý, všetky majú niečo spoločné.

Najviac asi to, že keď sa v nich spriaznené duše stretnú, okamžite to pocítia. Vy to zrejme voláte 'láska na prvý pohľad' alebo 'osudová príťažlivosť', ja by som to skôr nazvala 'stuhnutie'.

Ale než vám to 'stuhnutie' vysvetlím, poďme od začiatku.

Môj chrbát ma už toľkého sedenia na posteli bolel, a tak som si povedala, že sa pôjdem na chvíľu prejsť do lesa.

Ja viem, že vy už viete, kam toto smeruje, ale vydržte, ešte k tomu len dôjdeme.

Takže, kde som to bola? Oh, áno, akurát som preliezla cez okno a poriadne sa na večernom vzduchu ponaťahovala. Síce ešte nebola úplná tma, pretože je už leto, večernú atmosféru som jasne cítila. Hlavne kvôli tomu, že pod stromami bol veľký tieň.

Šla som svojou zvyčajnou cestou - stále rovno a potom doprava. Týmto mojím chodníčkom som išla automaticky, pretože vedie k môjmu domčeku na strome, kde mám ukryté svoje poklady - moje obrázky, moje detské výrobky, staré spoločenské hry a mäkučkú deku.

Vždy tam rada chodím a obzerám si moje staré veci. Je to upokojujúce. Bola som tam dokonca už toľkokrát, že cestou spoznávam tvary jednotlivých stromov, malinový krík a výhľad do doliny.

Na tomto chodníčku ma už málokedy niečo prekvapí. Preto keď som pred sebou zbadala zástup mužov, prekvapene som nadvihla obočie. Rad piatich chlapov vyzeral strašidelne a ja som teda bez váhania cúvla o krok dozadu.