His Little Red

◎4◎

Bežím asi tridsať sekúnd, než sa zadychčím a spomalím. A síce mi moja kondícia nedovoľuje dostať sa k môjmu domčeku na strome rýchlo, mňa to nezastaví. Robím totiž čo najdlhšie kroky a namiesto použitia kľukatej lesnej cestičky, idem šikmo cez šuchotajúce listy pomedzi stromy. 

K domčeku sa dostanem do dvoch minút a okamžite vyleziem po lanovom rebríku hore na malú terasu pred dverami, ktoré ihneď odomknem. Ešte sa obzriem do lesa a vzápätí vojdem dnu. 

Vonia to tu síce po starých dekách a rozpadajúcom sa dreve, ja slastne zatvorím oči. Mám úžasný pocit, kedže som ušla od všetkého toho chaosu, aký mám doma. Takto sama sa totiž cítim najlepšie.

Ja som totiž viac taký ten robinsonovský človek. Samotár. A ani sa tomu nedivým, kedže som jedináčik, rodičia vkuse pracujú a ešte k tomu bývam na kraji lesa, kde nemám šancu žiť žiadny spoločenský život. Ale nebojte sa, ja sa nesťažujem. Kedže takto existujem od mala, som na to zvyknutá a vyhovuje mi to.

V tomto domčeku - okrem toho, že tu mám poschovávané všetky moje kresby, výrobky (ako napríklad korálové náhrdelníky alebo náramky priateľstva), moje albumy a zopár knižiek - mám aj zbierku všetkých mojich farieb, farbičiek, štetcov, prázdnych výkresov a plátien. Keď si sadnem na veľkú podobločnicu, ktorá mi tu vlastne slúži ako gauč - mám výhľad na malú lúčku, ktorá ma vždy inšpiruje nakresliť niečo pekné.

Vhodená do sveta spriaznených duší a zistenia, že nie som stopercentný človek, je toto presne to, čo potrebujem. Maľovanie mi totiž doteraz vždy vyprázdnilo myseľ.

Prejdem teda naprieč miestnosťou smerom k oknu, obchádzajúc preplnené police až po strop a obrazy, opreté pozdĺž tmavodrevených stien a na podobločnicu si sadnem do tureckého sedu. Ešte sa zakryjem kockovanou dekou a potom na stojan predo mnou vložím nový obraz.

Biele plátno na mňa zívne prázdnotou a mňa prepadne nutkanie vyplniť ho farbami. Preto sa natiahnem po ceruzku na polici za mnou, temperové farby, paletu, tri štetce s rozličnou hrúbkou a prázdny plastový kelímok, ktorý naplním čistou vodou z fľaše pod oknom.

Pripravená na čarovanie sa zahľadím na vábivú bielotu a položím si tú najťažšiu otázku, akú sa každý umelec sám seba opýta. „Čo mám namaľovať?"

Obzerajúc sa po farebnej miestnosti zistím, že väčšinou kreslím prírodu - kvety, stromy, lúky, hory, západy slnka, prašné cesty, zajace, psy, mačky, motýle, a tak ďalej. Lenže ešte nikdy som nenakreslila vlka.

Nápad mi prebehne hlavou ako blesk a ja okamžite začnem pracovať. Najprv si ceruzkou zaznačím rýchly náčrt. A teda veľký kruh po celom plátne ako hlavu, vražedné oči, ceriace zuby a obrysy stromov v pozadí.

Keď však na svojej špinavej okrúhlej palete začnem miešať vhodný odtieň pre jeho srsť, zistím, že sa snažím napodobniť Rayovu farbu vlasov. Naozaj. Pridám hnedú, čiernu, trošku zelenej a potom aj červenú (nespochybňujte môj výber, ja som umelec, a teda viem, čo robím). A keď začnem maľovať jeho oči, zmiešam čiernu a bielu, aby som vytvorila perfektný tón Rayových dúhoviek a pridám aj modrý prísvit od mesiaca.

Trvá to asi štyri hodiny, jedno hľadanie encyklopédie zvierat, aby som sa uistila, že všetky rysy sú anatomicky správne, jedno odbehnutie domov po fľašu s čajom, dve desaťminútové zízania von oknom (ako oddych) a moja predstava Raya vo vlčej podobe je hotová.

A, úprimne povedané, vyzerá strašidelne. Jeho skrčený nos odkrýva vraždiace tesáky a jeho oči sa zabodávajú do vašej duše. Jeho srsť je naježená, čo pôsobí hrôzostrašnejšie než nočné pozadie.