His Little Red

◎23◎

Zobudím sa v príjemnom teple. Rayove pevné ruky ma jemne objímajú a jeho nohy sú spletené s mojimi. Vo vlasoch cítim jeho spiaci dych, a keď otvorím oči, zbadám skoré ranné slnko zohrievajúce zelenú miestnosť.

Znie to celkom pokojne, však? Nuž, popravde, ja som nabudená adrenalínom. Idem sa totižto učiť sebaobranu. A, do čerta, teším sa na to! Najmä preto, lebo ak v tom budem dobrá, Rayovi dokážem, že sa o mňa nemusí starať ako o dieťa!

Okrem toho, som zrejme najslabší člen svorky a ako luna mám kopu voľného času. Je logické, že pôjdem bojovať.

„Rosaaa," zamrmle nesúhlasne Ray, keď sa pokúsim postaviť. Vzápätí sa pozrie na hodinky na nočnom stolíku. „Veď je len 6:43!"

Chytím jeho ruky a pokúsim sa ich odtiahnuť od svojho tela. „Nebuď lenivý. V lese sme vstávali pri východe slnka!"

„Ale teraz sme doma!"

Nepoviem mu, že sa necítim, akoby som bola doma, namiesto toho sa posťažujem. „Ray, som hladná." A v tom momente ma pustí. Keďže som jeho spriaznená duša, je nemožné, aby ma nechal hladovať.

Než sa však stihne posadiť, schmatnem zo skrine nejaké červené kraťasy a biele tielko. Nájdem to rýchlo - s Autumn sme včera zorganizovali poriadok v skrini veľmi dobre.

V kúpeľni strávim necelých desať minút, a keď z nej vyjdem, Ray sa mi postaví do cesty. „Spomaľ, Rosa! Kam sa tak ponáhľaš?" Položí mi ruky na ramená a pozrie sa mi priamo do očí.

„Na raňajky." Na chvíľu zmĺkneme, keď svoj pohľad však neuhne, pochopím, že sa mu moja odpoveď nepáči. „Chcem trénovať," doplním nakoniec.

Ray si vzdychne. „Počkaj ma tu. Je zvykom, že alfa pár vždy chodí jesť... v páre." A je to tu - ďalšia vlčia tradícia, ktorú nepoznám. „A taktiež tam chcem ísť s tebou. Neviem síce, ako to chodilo u vás doma, ale tu radi jeme spolu. Vo svorke všetko robíme spolu!"

Prikývnem, že rozumiem. Vlci sú predsa spoločenské zvieratá, a teda by som si mala zvykať.

„Výborne," vydýchne napokon spokojne. Keď sa však ešte stále nepohne, zamračím sa. O chvíľu však pochopím, prečo ma nepustí, pretože sa nahne dopredu.

Prestanem dýchať, keď jeho pery obalia moje a nechám ho, nech ma tuho objíme. Na moment zabudnem na raňajky, zabudnem na môj tréning, zabudnem na moju chuť dokázať, že som silná. Teraz mi to totiž pripadá zbytočné. Akoby Ray bol všetko, čo potrebujem.

O chvíľu však bozk skončí a Ray sa na mňa usmeje. „A na toto si zvykaj." Vzápätí zmizne v kúpeľni a ja začujem sprchu.

Chvíľu, akoby zaseknutá, ostanem stáť na mieste. A síce nechápem, ako ma Rayove pery dokážu tak veľmi ovládnuť, neviem ten pocit zo seba dostať. Topím sa v ňom.

Po niekoľkých sekundách sa však už cítim byť opäť sama sebou a podídem ku kozmetickému stolíku. Neodvážim sa tie zásuvky však otvoriť, strachujúc sa, že ma ovládne žiaľ. Chápete, Rayovu matku zabili kvôli nedorozumeniu - možnože ani len nevedela, čo sa deje. Možnože si tu sedela za stolíkom, pripravovala sa na napríklad Zeekovu narodeninovú oslavu a zrazu jej do izby vtrhli zradci bojovníci a...

Nebudem na to myslieť! Nie! Nebudem!

Rýchlo prejdem na druhú stranu izby a sadnem si na posteľ hneď vedľa môjho takmer prázdneho nočného stolíka, aby som prestala myslieť na to, že môžem zomrieť podobne ako Rayova matka. Je to deprimujúce. Namiesto toho teda otvorím zásuvku a nájdem tam svoje dva mobily a nabíjačky.