His Little Red

◎3◎

Keď sa ráno zobudím, nájdem sa ležať v úplne inej pozícii, než v akej som zaspala. Tentoraz mám totiž hlavu zaborenú vo vankúši, ležiac na bruchu, a rukou - ktorá je mimochodom tentoraz pravá, nie ľavá - stískam Rayove čierne tričko.

A aj napriek tomu, že celá moja posteľ vonia po ružiach a príjemne ohrieva moje unavené telo, sa vôbec necítim pohodlne. Vôbec. Pretože keď mi Ray takto pritláča ruku k jeho hrudi a ja stláčam jeho tričko, cítim jeho pulz. Jeden by sa aj divil, ako silno dokáže takýto malý orgán tĺcť vo vlčej bytosti. A verte mi, cítim to jasne, pretože v tejto polohe je to, akoby som v dlani doslova držala jeho srdce.

A tá vzájomná blízkosť je naozaj neznesiteľne intenzívna. 

V panike teda trhnem rukou do vzduchu, očakávajúc, že sa vyslobodím. Nestane sa však nič, pretože aj navzdory tomu, že Ray tvrdo spí, jeho svaly nechcú stratiť kontakt s mojou pokožkou. Moju dlaň totiž pri ňom drží v zajatí tak silno, akoby ma ochraňoval pred nejakou hrozbou. Zrejme je to len vlčí inštinkt. Lenže ja vlk nie som.

A práve preto švihnem rukou dozadu opäť. A i keď sa nevyslobodím, Ray sa aspoň zobudí. Jeho unavené oči sa rozospato otvoria,  pritlačí moju ruku k jeho tričku ešte viac, prudko nadvihne hlavu, čím predvedie svoje rozstrapatené vlasy a v panike pohľadá nebezpečenstvo. 

Zisťujúc však, že sa nič nestalo, mi venuje komický pohľad plný zmätenosti - s jedným nadvihnutým obočím, samozrejme - a opýta sa: „Čo sa deje, Rosa?" 

Pri tej prezývke zamrznem. Nikto ma totiž nikdy nenazýval inak než Červená Čiapočka alebo Karkulka. Je to pekné, iné. Ale to je zrejme u duší normálne, aby jeden druhému priniesli do života kúsok jedinečnosti. „Nič sa nedeje. Len by si ma už mohol pustiť."

Jeho oči spadnú na naše spojené ruky a na chvíľu sa na nich zastavia. Už-už očakávam, že ma prepustí z tejto zvieracej kazajky, keď on sa len figliarsky usmeje a opýta sa ma: „Prečo?"

„Lebo," zamyslím sa, no vtom ten lotor začne opäť krúžiť prstami po mojej pokožke na ruke, čím mi očividne znehybní všetky rozumné myšlienky, aké v hlave mám. Musíte však pochopiť, že je naozaj veľmi ťažké odolávať niekomu, kto vám bol predurčený už vaším samotným narodením. Problémom totiž je, že všetko, čo cítim, sa zdá byť správne. Také správne, až na chvíľu zabudnem na všetko okolie.

„Vravela si niečo?" podpichne ma, keď od samého úžasu privriem oči. 

Strhnem sa. „Áno," zhlboka sa nadýchnem, „pusti ma!"

Kedže ma už zrejme provokoval dosť, prikývne: „Dobre. Ale len na chvíľu." Moja ruka vzápätí ostane voľná, a tak ju rýchlo pritiahnem k sebe a posadím sa. A keď si konečne pošúcham svoje unavené oči, zdrhnem do kúpelne. 

Takto vzdialená od svojej spriaznenej duše si vydýchnem, akoby ma Rayova prítomnosť v izbe unavovala. A prosím, nenadávajte na mňa, že aká som pipka, pretože sa snažím odpútať od svojej duše - pričom by som mala naopak skákať radosťou za to, že ju vôbec mám. Na moju obranu však musím povedať, že som vystrašená. Ja viem, nie je to na mne vidno, ale je to tak. Som zdesená.

Vôbec totiž netuším, čo sa so mnou bude v nasledujúcich dňoch diať. Čo ak ma Ray prinúti opustiť môj domov? Čo ak ma prinúti skončiť školu? Čo ak ma prinúti žiť v divočine? Čo ak ma prinúti spať pri ohni? A zo všetkého najdôležitejšie: prečo mi nič z tohto neprekáža?! 

Raquel, vzchop sa! Ty určite budeš v konečnom dôsledku vedieť, čo máš urobiť, ak budeš nasledovať svoje srdce.

Pf, to určite! Moje srdce totiž evidentne odteraz patrí Rayovi. A nijako to nemôžem zmeniť.