His Little Red

◎7◎

Keď sa opäť prebudím, naskytne sa mi nie veľmi pekný pohľad. Zbadám totiž, ako sa traja ľudia prehrabujú v mojich veciach, hľadajú kusy oblečenia a ukladajú ich do turistického batoha.

„Nie, neber jej to tielko. Tielok už má tri. Zabaľ jej aj tričká s dlhým rukávom, Seb," rozkáže Rayov hlas vedľa mňa. „A Zee, nájdi jej v skrini aj nejaké legíny. Mám rád legíny."

Zapriem sa rukou o jeho hruď a nadvihnem svoju hlavu. „Vy mi balíte veci?!" Porozhliadam sa vôkol seba, nachádzajúc v mojej malej červenej izbe celú Rayovu rodinu. Keď mi nikto z nich neodpovie, zopakujem: „Vy mi balíte veci?!"

„Pokoj, Rosa," Ray prejde dlaňou po mojom chrbte, „robíme ti láskavosť."

„Veci si viem zbaliť aj sama. Ďakujem pekne," zaironizujem a odtlačím sa od Rayovho teplého tela. Keď si pohodlne sadnem na studenú časť matraca do tureckého sedu, opýtam sa: „Môžem  tvojich bratov aspoň komandovať?"

Ray sa zasmeje. „Áno." Na moje prekvapenie ma však neprinúti ľahnúť si naspäť k nemu. Akoby bol už dostatočne nasýtený mojím dotykom a teda ma nechá na pokoji. „Ale to už nebude potrebné. Len čo Zee zabalí nejaké legíny, máš už všetko, čo budeš potrebovať."

„Naozaj," vyslovím pochybovačne a prehliadnem si Raya s nadvihnutým obočím.

„Áno." 

Počkám teda, kým Zachary nájde moje čierne legíny, zabalí ich na kopu a spokojne sa postaví na nohy. Vtedy si Raya premeriam znova. „Takže, hovoríš, že mám teraz všetko, čo potrebujem?"

„Áno. Máš zabalené všetko," zopakuje s istotou v hlase.

„Aj vložky?"

Rayovi otupene stuhne krv v žilách. Pozrie sa na mňa, na súrodencov, na batoh a potom naspäť na mňa. „Aj toto potrebuješ?"

„Samozrejme!" Zadržiavam smiech, sledujúc Rayovo nepohodlie. „Čo si si, preboha, myslel, že budem robiť bez vložiek?!"

„No," začne, nevediac, ako pokračovať, „ja som si myslel, že... to ešte nemáš."

„Mám šestnásť."

„Dobre, tak som si teda myslel," spraví dlhšiu prestávku, „neviem. Uznávam, neviem, čo som si myslel," prizná napokon.

„Nemyslel si." Už-už sa chystám zasmiať, keď vtom začujem tresk, akoby niečo dopadlo na zem. Strhnem sa a pozriem tým smerom. Nájdem tam prekvapene stáť jedného z Rayových bratov, dívajúc sa na zem na spadnutý hrebeň.

„Ehm, prepáčte."

Prikývnem a obzriem si jeho tvár. Vyzerá takmer úplne rovnako ako ostatný - hnedé vlasy, sivé oči, vypracovaná postava. Niečo ma však pri pohľade naňho znepokojí. Má jazvu na tvári. A nie takú malú jazvu, ktorú dostaneš, keď ako malý spadneš na schodoch, ale takú väčšiu, ťahajúcu sa od ľavého oka po ľavý kútik úst.

Keď sa naňho - alebo teda na tú jazvu - ostanem dívať až pridlho, sklopím zrak a zahryznem si do pery. „Ray?"

„Áno, Rosa?"

„Mohol by si mi predstaviť už všetkých tvojich súrodencov. Vieš, kedže s nimi budem... tráviť veľa času." Nevyslovím 'kedže s nimi budem žiť', pretože tomu ešte stále nemôžem uveriť. Chápete, sťahujem sa do lesa s niekým, koho nepoznám ani len dva dni! Je to šialené! Nenormálne! Divné!

Ale je to prirodzené. Akoby som buď žila s Rayom, alebo by som ostala doma a túžila po tom, aby som žila s Rayom. Samozrejme, vybrala som si tú lepšiu možnosť a pozrite sa, vyzerám ako totálny šialenec! Ale ja nemôžem za to, ako na mňa pôsobí puto spriaznených duší! Náhodou sa všetko pokúšam spomaliť - ak by to totiž bolo podľa Raya, boli by sme si aspoň štyrikrát viac blízky. A to je už naozaj neprípustné!