His Little Red

Epilóg

Slávnosť prebiehala veľmi príjemne medzi stromami lesa. Ray mal slávnostnú reč - na ktorú sa ako správny vlk vôbec nepripravil - a sľúbil, že bude ten najlepší alfa, že bude za svorku bojovať z celých svojích síl a že bude spravodlivo riešiť každý konflikt. „- ale keď niekto ublížili Raquel, čaká vás ten najhorší trest, aký si ani len neviete predstaviť!" Typický Ray.

Seb mal tiež reč, ale na tú si ani veľmi nepamätám. Smiala som sa tak silno, že by som aj bola prisahala, že sa mi z toho vytvoria tehličky na bruchu.

Dievčatá bez spriaznenej duše spievali o slobode, deti tancovali Tanec Šteniatok, bojovníci si zasúťažili v strieľaní z luku a starec rozprával o histórii svorky. A to neuveríte! Konečne som pochopila, prečo Svorku lovcov niekedy označujú ako Manada de Cazadores, alebo prečo niekedy Ray povie niečo v cudzom jazyku! Pretože táto svorka pochádza zo severnej časti Španielska, a teda pochopiteľne ovládajú ešte nejaké tie slová!

Každopádne, väčšinu času som strávila jedením. Čerstvo ogrilované mäsko, pečené zemiačky potreté chladivým slaným maslom, zeleninový šalát a večer, keď zapálili oheň, som si opiekla špekačku. 

„Ty máš ale apetít," zasmial sa na mne Ray, keď si preskúmal môj poloprázdny tanier.

„Mas stym nejaký ploblém?" Nežartujem, s plnými ústami to znelo, akoby som ani len nevedela rozprávať.

Ray sa zasmial. „Jasne, že nie. Ale ješ už také veľké porcie, ako vlci."

„Tak pravdepodobne som vlk," poviem už s prázdnymi ústami, „ktorý sa síce nevie premieňať, ale nakope ti do zadku bez problémov a zje si pri tom ešte aj zákusok."

Ray sa prisunie bližšie ku mne, pohodlne si natiahne nohy pred seba na vyhriatu zem a oprie sa rukami dozadu. Cítim sa pri ňom naozaj príjemne. Predstavuje pre mňa totiž bezpečie, lojálnosť a lásku. A popravde, som už na sto percent stotožnená s tým, že sme spriaznené duše a že žijeme vo svorke. Je to akoby to tak vždy malo byť. Nikdy nezáležalo na tom, z akého sveta pochádzam, alebo aká krv nám prúdi v žilách. Len ja a on - nič iné pre mňa nebolo dôležitejšie.

Ale to bolo pred dvoma rokmi. A odvtedy si menej a menej pripadám ako človek.

Tak napríklad som prešla všetkými fázami výcviku (vlčí súboj som, samozrejme, musela bojovať v ľudskej forme, ale to ma rozhodne neoslabilo!) a nabrala som svaly. Teraz sa cítim neohroziteľná! Dokonca som sa aj naučila loviť! Bolo to ťažké, keďže neovládam vlčiu frekvenciu, ale ja som sa naučila vlčiu reč tela a teraz viem, čo mi chcú povedať aj bez nej. Je to naozaj super, keď sa nad tým zamyslíte - ja, osemnásťročné dievča, s hviezdicou v ruke, vražedným výrazom a vlkmi po boku. Dobre, možnože to znie aj tak trochu mimo mojej ligy a určite si teraz hovoríte niečo ako 'Preboha! Ako Raquel môže byť schopná zabíjať diviaky?! Ja som si myslela, že to je nevinné dievčatko!' alebo 'Veď ona nie je úplný vlk! Určite to zabíjanie robí Zee, alebo tak!', ale musíte sa zmieriť s pravdou.

Mám vlčie inštinkty. Áno, neviem sa transformovať, ale absolútne vôbec mi to netreba. Svoje ľudské telo viem ovládať s absolútnou presnosťou a som so sebou spokojná.

Nikto sa taktiež nesťažoval na to, že som iná. Naopak - boli zvedaví, ako to zvládam a ja som sa s nimi rýchlo skamarátila. Teraz poznám každého člena svorky a viem ku všetkým tváram priradiť aj mená. Najradšej však, samozrejme, mám Raya, jeho bratov, Autumn, Mei, Nicole (Tanerovu spriaznenú dušu z neďalekej svorky) a Trice (Valencovu spriaznenú dušo zo Svorky medveďov). Oh, a samozrejme Juliana - po tom, čo som ho opäť stretla na slávnosti opekať slaninku so svojím otcom, som sa s ním častejšie začala stretávať. Ja viem, Julian je ešte stále malý chlapec, ale ja ho proste nemôžem odmietnuť, keď so mnou chce hrať schovávačku.