His Little Red

◎25◎

„Si si istý, že je tá výprava bezpečná?" opýtam sa, keď už obidvaja ležíme v posteli pripravený na spánok.

„Nie."

„A naozaj musíš ísť?"

„Áno."

Vzdychnem si od frustrácie. Ja viem, jeho misia je veľmi dôležitá, ale keďže ja ostanem doma, budem umierať od strachu. Také niečo si neviete predstaviť - vy nemáte spriaznenú dušu. Ale verte mi, ak má moja jediná šanca na šťastie odísť do nebezpečenstva, nie je to nič príjemné.

Ray sa zakryje tou istou perinou ako ja a usmeje sa. „Netušil som, že sa o mňa budeš tak veľmi zaujímať aj bez toho, aby som ťa označil."

Udriem ho do hrude. „To nie je vtipné."

Pokúsi sa prestať usmievať, ale nepodarí sa mu to, tak len odo mňa odvráti hlavu a posunie sa bližšie.

Pocítim jeho telesnú teplotu, jeho svaly, môj zrýchlený dych a predovšetkým naše puto. Ani sa však nad týmto všetkým nezačervenám. Už som si na rozpaky až priveľmi zvykla. Jednu vec však zacítim novú. Žiadostivosť? Vášeň? Túhu? Neviem. Avšak prinúti ma to priložiť moju dlaň na Rayovo líce a obrátiť jeho tvár smerom ku mne.

„Ray?"

Môj hlas sa následne stratí a moja otázka ostane nezodpovedaná. Rayove pery sa totiž prilepia na moje a moje telo ovalí taká silná horúčava, až ostanem nevládna. Taká nevládna, že ak by som stála, spadla by som.

Raya to prinúti nahnúť sa nado mňa, až napokon na mne ostane ležať. Oprie sa rukami o posteľ, aby ma svojou váhou úplne nezavalil a ja sa prekvapím, že na to vôbec našiel silu. Chápete, mne sa vždy pri jeho dotyku podlomia kolená, stratí dych a telo oslabne, pričom Ray ostane očividne silný. Akoby sa mu môj vlk naschvál podriaďoval. Akoby bol on ten dominantný.

Moja hlava sa napokon tak zakloní dozadu, že je Ray donútený prestať ma bozkávať. Keď zistí, že som mu nastavila krk, jeho pery sa presunú nad moju kľúčnu kosť a tam zastanú.

A vtedy pochopím, čo sa deje. Naši vlci sa nás snažia prinútiť, aby ma Ray označil. A zaberá to. Naozaj totiž cítim, ako veľmi to moje telo chce.

„Rosa," nadýchne sa mojej toxickej vône a až potom je schopný pokračovať, „nemôžem ťa teraz označiť. Bude to pre teba ťažšie, keď odídem." Zavrčím, akoby sa s ním môj vlk hádal. „Nedráždi."

Usmejem sa nad jeho nespokojným hlasom a spokojne vydýchnem, keď mi pobozká miesto medzi krkom a ramenom. Čakám. Čakám, kedy ma označí, kým si on netrpezlivo prikladá pery na moju horúcu pokožku.

Naozaj chcem, aby ma označil! Neviem, odkiaľ sa táto túžba odrazu objavila, ale uvedomujem si, že ju musím uspokojiť. Nepáči sa mi, že Ray váha. Noačo, že mi bude chýbať ešte väčšmi! Noačo, že na ňom budem viac závislá! Ak to nespraví, moje čakanie bude predsa ešte oveľa horšie!

Musím niečo urobiť. Musím mu povedať niečo, čo by ho presvedčilo! Ale čo?

A odrazu mi to dôjde. Slová sa z môjho jazyka vylejú tak, akoby som si ich už celé roky nacvičovala. „Ale ako inak ukážeš ostatným chlapcom, že som tvoja?"

Jeho telo sa okamžite napne a jeho hrdlo zavrčí. Trochu sa odo mňa odtiahne, aby sa mi mohol pozrieť priamo do tváre. Aj napriek tme v jeho očiach zbadám šťastné iskričky. Takmer okamžite svoje pery pritlačí na moje a jednou rukou mi podoberie chrbát, aby ma pritlačil bližšie k nemu.

Vzápätí už len vnímam, ako mi perami prejde po krku a ako zacítim, že sa mu vytvoria vlčie tesáky.

Naozaj. Vlčie tesáky!