His Little Red

◎8◎

Kým kráčam lesom medzi šiestimi osobami, ktoré by som teraz mala pokladať za svoju rodinu, obzriem si ich znova. Všetci totiž teraz vyzerajú nejako inak. A nehovorím o tom, že si prefarbili svoje strapaté vlasy, alebo že sa premenili v chlpatých psov. Ja myslím to, že teraz, keď sú v lese, sa pohybujú prirodzenejšie a ladnejšie, ich krok je tichý a plynulý, ich nohy šikovne míňajú praskajúce konáre a medzi šuštivým lístím nevydajú takmer žiadny zvuk. Aj blbý pochopí, že medzi stromami sú doma.  

Ale nie tak doma, ako lesník, či poľovník, ale ako pravé zviera. Ako lovec. Ako vlk.

 Ja sa narozdiel od nich nestarám, kde ukladám nohy. Trikrát som už totiž za poslednú polhodinu zakopla, keď som nohami odhrabávala listy, ktoré mi stáli v ceste a raz som takmer nabúrala do konára. Ako som povedala, nie som ako oni. Nie som tu ako doma. Som predsa len človek!

Dobre, možnože mám v krvi vlčie korene, ale je ich tak málo, že ma pokojne môžte pokladať za jedného z vás. Jediné, čo vďaka svojím vlčím predkom mám je spriaznená duša. A pozrite! Vďaka nej si teraz pripadám, akoby som bola na hlavu!

Ale inak sa vlastne cítim celkom fajn. Jemný chladný vánok mi naráža do tváre a víri moje zviazané vlasy. Ranné slnko sa snaží rozsvietiť pomútený les a rozhorúčiť koniec školského roka. Nuž, ja už do školy nechodím, a teda by som to mala začať nazývať začiatok leta, ale chápete, zvyk je zvyk. 

Takže, kde som to bola? Oh, áno, hovorila som, že sa mám dobre a že je všetko v poriadku. Mám pocit, že som len na nejakej prechádzke lesom. Neviem, či si ešte stále neuvedomujem, že je koniec, že začínam iný život a že odteraz žijem v lese, alebo mi to proste nevadí (pravdepodobne to bude tá prvá možnosť, lebo tá druhá je predsa len trochu šialená - lenže šialené je tu už takmer všetko, a tak sa nedivte, že to beriem do úvahy), ale snažím sa na to nemyslieť.

Každopádne, ďalšia vec, pre ktorú sa cítim príjemne je, že nemusím nosiť absolútne nič. Pretože zatiaľ čo Ray, Zee, Seb a ostatný majú na pleciach batohy, ja mám tak akurát len okuliare na očiach. Naozaj. Teda, ja som im navrhla, že im pomôžem, ale Ray odmietol, hovoriac, že oni chlapi to zvládnu.

Áno, je to sexistické, ale mne to absolútne vôbec nevadí. Nemusím predsa ťahať na chrbte batohy s oblečením, vodou, uterákmi, ministanom, a tak.

Musím však uznať, že celá táto vlčia rodina vyzerá nádherne. Viete si to predstaviť. Mladý tmavovlasí chalani so sivými očami oblečení v pohodlných krátkych nohaviciach a tričkách bez rukávov, odhaľujúce ich olivovú pokožku, ktorý nosia preplnené tašky s takou ľahkosťou, až je to neľudské.

A potom som tu ja. Nízke hnedovlasé dievča s červeným melírom, červeným oblečením a s prezývkou Červená Čiapočka. Okrem toho, moja pravá ruka je stále obviazaná, takže naozaj vyzerám ako chudinka. Ale nebojte sa, nič si z toho nerobím. Som tu jediné dievča, a teda mám výhodu. I keď musím uznať, potešilo by ma, ak by si jeden z Rayových bratov našiel tiež spriaznenú dušu. Mala by som kamarátku.

Pri tomto pomyslení mi napadne jedna otázka. „Môžu byť spriaznené duše rovnakého pohlavia?"

„Nie!" vyletí zo všetkých naraz zdesene. 

„Také niečo sa ešte nikdy nestalo," doplní Rayov brat, ktorého meno som už zabudla. Pamätám si však, že bol druhý najmladší - hneď po Zacharym. „A ani nechcem, aby sa to stalo. Ja si už totiž presne viem predstaviť, ako bude moje dievča vyzerať," usmeje sa, pričom sa začne hrať s ostrým zubom zaveseným na koženom náhrdelníku, „bude mať blond vlasy a zelené oči. Bude vysoká ako modelka a bude mať ten najkrajší smiech."