His Little Red

◎1◎

Aby ste ma lepšie pochopili, keď čítam príbeh, vždy sa do deja vcítim tak, že zabúdam na okolitý svet. Vžijem sa do knihy až tak veľmi, že skutočne uverím, že všetko, čo v nej je, je pravdivé. Napríklad keď som čítala Twilight, jedného bledého chalana som upodozrievala z toho, že je upír.

Každopádne, nikdy som si nemyslela, že sa v jednom príbehu skutočne ocitnem. A ja viem, mala by som utiecť, vykríknuť o pomoc, alebo sa aspoň zasmiať a neveriť mužovi predo mnou ani slovo.

Ale asi som vo vymyslených svetoch bola až príliš často, a preto som presvedčená, že hovorí pravdu. Chápete, prečo by tu inak bol? A prečo by tu inak mal so sebou v lese stráž? A prečo tu vôbec je, ak nie kvôli mne? Nikto tu predsa len tak nechodí do lesa, pokiaľ nejde na huby, alebo ku nám na návštevu.

Mimo toho, jeho kamoš sa práve premenil na vlka!

Takže, áno. Verím každému jeho slovu. Je tu však jedna vec, ktorú - čo sa týka celej tejto situácie - neviem. Ako zareagovať. Preto po asi minúte poviem teda len: „Aha. Dobre."

Muž si ma opäť premeria pohľadom. Následne natiahne ruku, akoby chcel pohladiť moje líce. Jeho prsty sa ma však ledva obtrú, jeho pohyb sa zasekne, akoby narazil na múr a nemohol sa ma vôbec dotknúť.

A kým ja ešte stále stojím na mieste ako socha, on si frustrovane prehrabne v hnedých vlasoch a zvesí ruky vedľa svojho mocného tela. „Odmietaš ma," povie nakoniec a z jeho hrdla sa vydrie priškrtený zvuk. Až neskôr pochopím, že je to zavrčanie.

„Čo?"

„Odmietaš ma," zopakuje, „nemôžem sa ťa dotknúť."

Jeho hlas ma donúti ospravedlniť sa: „Prepáč?" Neviem totiž síce, ako ho odmietam, alebo čo robím zle, pochopím však, že tento muž je podráždený práve kvôli mne. Nejakým spôsobom ma to bodne pri srdci. Čo je zvláštne, kedže ani neviem, ako sa tento muž volá. „Ja," ešte raz si ho obzriem, a keď mnou prejde žiadostivosť dotknúť sa ho, zaspätkujem dozadu, „asi by som mala ísť domov."

On jednoducho prikývne a ja ho obídem. Prekvapená, že mi to vôbec dovolil sa poteším a nasmerujem si to domov. Toto totiž potrebujem: poriadne sa vyspať, aby som ráno vedela, čo robiť. Neprejdem však ani len dvadsať krokov, ja sa obrátim, pretože za sebou začujem zvuk. A tak, ako som aj predpokladala, tam zbadám toho muža. 

Samozrejme. On ma prenasleduje. Ako som vôbec mohla čakať niečo iné?

Vzdychnem si, vediac, že odporovať mu je zbytočné, a tak len pokračujem v kráčaní. Keď potom preskočím cez otvorené okno a obrátim sa naňho, vyhlásim: „Ostaň vonku."

A myslíte si, že ma poslúchol? Iste, že nie. Kým sa totiž otočím a namierim si to do sprchy, on vkĺzne dnu. „Neskutočné," zamrmlem si a rýchlo sa zamknem v kúpeľni skôr, než sa ku mne stihne priblížiť. 

Zavretá sama v bielej miestnosti, zacítim, ako sa mi pomaly usporiadáva myseľ, zatočí sa mi hlava a ja sa rukami unavene opriem o chladivé umývadlo. Keď sa následne pozriem na svoj odraz v zrkadle - na hnedé vlasy, ktoré pri ramenách začínajú naberať červenú farbu, na gaštanové oči, ligotajúce sa pod ostrým bielom lustrom a jemné pehy, bodkujúce môj nos a líca - takmer zmeraviem. 

Zbadám totiž to, čo som najmenej čakala. Radosť, zvedavosť a ľúbosť. Do pekla, veď ja celá žiarim! 

Pokrútim hlavou, ešte skontrolujem, či sú dvere skutočne zamknuté a potom sa v mojom sprchovacom kúte čo najrýchlejšie umyjem. Keď sa už osuším a prezlečiem do pyžama (ktoré mám stále uložené v kúpeľni, ak by vás to zaujímalo), prisahám, som celá zmätená.