His Little Red

◎13◎

Mobil si v priebehu cesty vyberiem ešte asi trikrát, aby som sa uistila, že ideme správnym smerom. Baterka sa mi medzitým síce zredukovala na 38%, ale nerobím si s tým veľmi veľké starosti, kedže som si v elektru pred stanicou kúpila celkom nový mobil.

Viete, taký ten bez wi-fi, bez bluetooth, bez hier, bez veľkého úložného priestoru a s tlačítkami. Predavač mi povedal, že vydrží aj tri týždne bez nabíjania (ak ho nebudem používať vkuse, samozrejme), ale kedže ho vyberiem len na to, aby som každých pár dní len pozdravila mamku, možnože vydrží aj dlhšie.

Kúpila som si taktiež aj mapu, takže ak mi Ray povie, kde sa v lese nachádzame, viem nájsť najbližšie mestečko, kde by som si mobil išla nabiť do kaviarne, alebo tak. Chápete, mám to všetko vymyslené.

Keď vojdeme na stanicu, chalanom sa vyrazí dych. Mne nie. Zbadám predsa len stoličky na sedenie, malú kaviareň, bufet, novinový stánok, dvere na záchody, predajňu lístkov, veľkú tabuľu s príjazdom a odjazdom vlakov a schody, ktoré vedú pod nástupištia. Nie je to pre mňa nič ohromujúce. Bola som predsa na Parížskej, Londýnskej a Pražskej vlakovej stanici - a to už bolo niečo!

„Poďte za mnou," prikážem im a dovediem ich k stene vedľa predajne lístkov, kde visí veľká mapa celého Francúzska. Obrátim sa na Raya a opýtam sa: „Takže, kam máme ísť?"

Ray mi až teraz pustí ruku a podíde k mape ešte bližšie. Pozerá sa na ňu celých tridsať sekúnd, až pokiaľ nenájde národný park na hranici s Nemeckom. „Tu žije Svorka mesiaca."

Prikývnem, pripravím si peňaženku a podídem k okienku, aby som sa opýtala, aký vlak tam najbližšie pôjde, ako dlho budeme cestovať a kúpim tri študentské a štyri dospelé lístky.

„Takže, čo si zistila?" opýta sa ma Seb, keď sa všetci usadíme na stoličkách.

„Vlak má prísť asi o také dve hodiny a, chvalabohu, neprestupujeme."

Všetci prikývnu. A síce možno nevedia, čo znamená slovo 'prestupovať', určite pochopili, že je dobré, že neprestupujeme. „A bude ten vlak červený?" opýta sa ešte Zee, načo ja len privriem oči a pokúsim sa zadržať smiech.

»»»

Vyšlo najavo, že chalani majú veľmi radi karty. Konkrétne amerického žolíka. Hrali sme ho asi takú hodinu a pol na zemi a zabrali sme tak veľkú časť podlahy (čo nikomu nevadilo, pretože stanica bola takmer prázdna). 

Počas hry som si všimla, že sa Ray vždy snažil pozerať do cudzích kariet. Najprv som si pomyslela, že je podvodník, keď sa snaží vyhrať lepším spôsobom, ale asi pri takom piatom kole som zistila, že vždy keď vyloží jedne karty, väčšinou sú to vždy tie, ktoré pomôžu mne, aby som sa zbavila svojich. Naozaj. 

Keď som už po piatykrát vyhrala, zamračila som sa naňho. „Prečo mi pomáhaš? Ja túto hru viem hrať tiež!"

Kým ostatný odložia karty, Ray len mykne plecom. „Len sa uisťujem, že si tu s nami spokojná."

Nadvihnem obočie. „Odišla som kvôli tebe zo školy, od kamarátov, z domu, od rodičov a od rodiny a ty sa mi to snažíš vynahradiť výhrou v žolíku?"

„Asi tak." Neviem prečo, usmejem sa. Možno preto, lebo je to naozaj tak trošku vtipné. Alebo preto, lebo mi absolútne nevadí, čo som obätovala pre svoju spriaznenú dušu a som šťastná. V podstate.

Každopádne, následne sme si išli kúpiť sedem bagiet, po ktorých som zistila, že som už premárnila polovicu svojich peňazí. Ale nesťažujem som sa. Naozaj. Kúpila som si predsa celkom nový mobil, a teda som nečakala nič iné.

Keď sa no teraz tak pozriem, vyzerali sme na stanici ako jedna veľká šťastná rodinka. Každý, kto išiel okolo si o nás určite nepomyslel nič zlé - ani keď sme hrali karty na podlahe. 

Práve sme sa rozprávali o ľudských obchodoch a červených vlakoch, keď vtom začujeme ženský hlas, ako oznámi príchod nášho vlaku. „Poďte," zavolám na nich a kým si nasadia batohy na chrbát, ja začnem kráčať smerom pod tabuľu a dole schodmi. „A pohnite si."

Namierim na naše nástupište a očami vyhľadám náš vlak. Na Zacharyho sklamanie je biely s modrými pruhmi. Nastúpim dnu a nájdem voľné kupé (také, ktoré nie je už rezervované, pretože my nemáme miestenky).

Ako ma tak všetci nasledujú a opakujú všetko, čo robím ja, spomeniem si na to, ako som raz videla káčatká nasledovať kačicu. A teraz som ja tá kačica.

Sadnem si úplne k oknu a zavelím: „Tašky si dajte tam hore na tie tyčky a posadajte si. Je tu len šesť sedadiel, ale keď si do môjho radu sadnete tí najchudší, pomestíme sa."

Keď si hneď vedľa mňa sadne Ray, zamračím sa naňho. „Mala som namysli Zeeho, Xandera a Tanera, nie teba."

„Mňa?" zopakuje rovnakým tónom a zaškerí sa.

„Áno. Ty si najstarší, a teda si mal najviac času nabrať svaly. Si ten posledný, ktorý by mal sedieť v tomto rade."

Ray mykne plecami, akože mu je to jedno a pohodlne sa oprie dozadu. Uvoľním sa však, keď zistím, že ja, Zee a Xander sme dostatočne malý, aby sme sa zmestili. Oproti mne je Seb, Valence a Taner. Všetci však stíchnu a začnú si prezerať kupé - čísielka nad červenými sedadlami, zrkadlo pod batožinou a stolík s časopisom pod oknom. Ja asi ešte zastrčím nový mobil do elektriny.

„Už ideme," vyslovím, keď zbadám, že sa okolie začne hýbať. Všetci to začnú obdivovať a rozprávať sa.

Ja však spravím to, čo stále, keď cestujem. Opriem sa pohodlne o operadlo, nastavím svoju tvár slnečným lúčom a privriem oči. 

»»»

Ak by som práve teraz bola v nejakom romantickom filme a ja s Rayom by sme boli hlavné postavy, zobudila by som sa s hlavou na Rayovom pleci. Bolo by to nevinné a rozkošné a ja by som sa určite začala červenať.

Ale ja nemám také šťastie. Ja som sa v prvom rade ani len nezobudila na sedadle. Keď som totižto otvorila oči a zbadala Rayovu bradu, vedela som, že je niečo zle. A to je to, že sedím bokom na jeho kolenách a spím na jeho hrudi - a toto nie je vôbec nevinné!

„Ray!" zasyčím a odsuniem sa od jeho pohodlného tela. „Čo robíš?!"

„Pozerám sa von oknom."

„Nie! Ja myslím, prečo na tebe spím?!" Pošúcham si svoje preležané ucho, keď zistím, že sa mi v ňom bolestivo rozbubnuje krv.

„Valencovi a Sebovi prilšo zle, pretože cúvali, a tak som im navrhol, aby sa vymenili so Zacharym a Xanderom. Ale kedže sme sa nezmestili, musel som si ťa vziať na kolená."

„Mohol si ma proste posadiť na druhú stranu."

„Naozaj si myslíš, že by som ťa dal preč od seba?"

Prevrátim očami a poobzerám sa, aby som sa uistila, že hovoril pravdu. „No dobre. A prišli tu kontrolovať lístky?"

„Áno. Všetko prebehlo v poriadku," odvetí Seb. „Mimochodom, vystupujeme už o takých päť minút."

„Päť minút?! To ste ma mali zobudiť!"

„Chcel som, ale Ray to zakázal," prizná Zee.

Prebodnem Raya pohľadom, no on len nevinne mykne plecom. Opäť si pošúcham ucho. „Nemôžeš si robiť to, čo chceš! Mal by si sa najprv opýtať! Aha, teraz ma kvôli tebe bolí ucho."

Ray sa neospravedlní. Namiesto toho mi venuje ľútostivý pohľad a objíme ma. Ignorujem ten nádherný pocit a pokúsim sa zachovať nahnevanú tvár. To sa mi však nepodarí, pretože ma Ray rýchlo pobozká na ucho a mne sa do tváre od prekvapenia navalí krv.

Rýchlo sa postavím z jeho nôh a zvolám: „Vezmite si tašky, musíme sa postaviť pred dvere, aby sme mohli vystúpiť!"

Schmatnem mobil, vyjdem von z kupé, preč od zraku ostatných a rukou si prejdem po mieste, kde sa Rayove pery dotkli mojich. 

Panebože! Prečo sa mi to tak páčilo?!