His Little Red

◎32◎

Rayovej srsti sa držím silno a oči mám zatvorené. Ale nerobte zo mňa strachopuda - ja mám rada rýchlosť! Ale páčilo by sa mi to oveľa viac, ak by som ja bola tá, ktorá beží po štyroch labách.

Asi polhodinu teda zvieram Raya, akoby som ho chcela udusiť. Keď zastaví, a ja nadvihnem hlavu, sme už doma. „Výborne," poviem a skĺznem z jeho mohutného tela dole na zadok.

Keď sa Ray premení - normálne oblečený a všetko - venuje mi starostlivý pohľad. „Je ti zle?"

Pokrútim hlavou. „Nie. Len som mala pocit, že každú chvíľu spadnem. Radšej by som behala sama."

Ray si vzdychne. „Možno ešte je šanca, že sa premeníš na vlka a budeš môcť používať vlčiu frekvenciu. Kto vie?" Podá mi ruku a vytiahne na nohy. „Ako sa cítiš?"

„Akože seriózne potrebujem ísť na záchod!"

»»»

Nikdy som netušila, že dokážem byť takáto hladná! Na raňajkách zjem dvakrát viac, než normálne. Bude to tým, že som dlho nejedla? Pravdepodobne. Ale čo ak je to tým, že sa viac a viac mením na vlka?

Nie, to určite nie je ono. Ray mi predsa už dal čo najviac vlčej časti, ako to išlo. Už sa nijako nezmením. A musím to prijať. Som štvrtinový vlk. Ale čo ak mi to nestačí?

Takáto otázka ma trápi aj keď ma Ray dovedie do niečej izby, aby som sa pripravila. „Musím si ešte niečo zariadiť. Uvidíme sa na hostine." Pobozká ma a odíde.

Autumn a Mei mi teda robia spoločnosť. Oblečú ma do čiernych úzkych šiat s krátkou strapatou sukňou, rozpustia mi vlasy a dajú mi kožené topánky, že napokon vyzerám, ako dievčenská bojovníčka. Vyzerá to veľmi zvláštne - moje šaty kričia 'dievča', farby, materiál a dymový mejkap sa ich však snažia prekričať slovami 'silná žena'.

„Vyzerá to sexy," podotkne Autumn.

„Ale máš aj rešpekt - akoby si každú chvíľu išla niekoho zabiť," doplní Mei.

„A to je dobre?"

Autumn sa zasmeje. „Áno, ty truľo! Čím vyššie postavenie máš, tým nebezpečnejšie musíš vyzerať - moment, pozri sa mi do očí, nech ti to dobre urobím - pred ostatnými. Preto ti teraz kreslím bojové znaky na tvár a na kožu. Sú to symboly našej svorky a každá niečo znamená."

„Takže čo? Ray príde úplne čierny?"

Dievčatá sa na mne zasmejú. „Nie," povie Mei s úsmevom. „Má vyzerať nebezpečne, nie rasisticky!"

Na obed mi nedovolia ísť, pretože nechcú, aby ma takto niekto videl pred slávnosťou. Keď im však poviem, že ďalšie tri hodiny nevydržím bez jedla, nechajú mi priviesť tanier s haluškami do izby.

„Vyze-áte dob-e," pochválim ich s plnými ústami. Nevyzerajú síce nebezpečne, ale čierne letné šaty im idú. Prehltnem. „A poviete mi, čo sa bude počas ceremónie diať?"

Autumn sa na mňa obráti. „Slávnostná reč, hostina, vlčí tanec, strieľanie šípmi a vytie."

Asi o pol hodinu sa Mei s Autumn odrazu postavia a začnú kráčať ku dverám. „Kam idete?"

„Alfa Ray povedal, že sem už ide - nechceme vás tu rušiť." A zatvoria za sebou dvere. No, to bolo rýchle.

Ešte raz sa na seba pozriem do zrkadla. Nevyzerám na šestnásť - skôr na osemnásť. A nevyzerám ani na človeka; čiarky, vlnky a bodky na mojej tvári a ramenách svedčia o niečom inom. Som... akoby rozpolená.

„Niečo ťa trápi?" Ray sa odrazu objaví za mnou. Nijako však nekomentuje to, ako vyzerám. „Zdáš sa taká smutná."

Myknem plecom. „Čo ja viem? Cítim sa divne."

„Divne?" Ray prikročí bližšie. „Je ti zle od žalúdka?"

Pokrútim hlavou. „Nie, len... Čo som, Ray? Som vlk alebo človek?"

„Rozhodne nie si človek," vyhlási okamžite.

„Ale nie som ani vlk. Neviem sa premieňať, používať vlčiu frekvenciu a rozhodne neviem, ako používať toho vlka vo svojej hlave, do matky knedlíkovej!"

'Hej!'

„Okrem toho, ako mám byť súčasťou svorky, keď ju ani len nepoznám!"

Ray ma objíme zozadu. „Máš kopu času, aby si sa zlepšila v bojovaní, aby si spoznala našu kultúru a aby si sa zoznámila s každým členom našej svorky - máš toľko času, že každému môžeš nakresliť portrét."

Jeho slová (a ruky!) ma utešia, lenže ja sa neprestanem mračiť. „Ale v mojom tele nie je dostatok vlčej DNA. Nikdy nebudem takým vlkom, ako vy."

Ray sklopí zrak, vediac, že mám pravdu a že je zbytočné mi dávať ďalšie falošné nádeje. „A kde vidíš problém?"

„Prosím?"

„Si dokonalá taká, aká si." Pobozká ma na značku duší a zamrmle. „Nepotrebuješ byť rovnaká ako ostatný, aby si zapadla."

Po týchto slovách sa usmejem. „Odkedy si taký múdri?"

„A ty si prečo taká prekvapená?" Zasmejeme sa a Ray priloží jeho pery na moje, ohrievajúc ich. „Takže, ešte stále o sebe pochybuješ?"

„Nie!" Vytrhnem sa mu z objatia, prebehnem ku dverám a prudko ich otvorím. „Nestoj tam len tak! Máme hostinu!"